Až budeme suverénny štát
Aj v demokratickej spoločnosti sa vyskytne nespokojnosť. Všade na svete ľudia nadávajú, ba aj hromžia a preklínajú vládu. Do novín píšu, demonštrujú, kričia, píšu na plagáty i po stenách.
Aby som bol presnejší, nie je to zas úplne všade bežné. Málokedy sa s verejnými prejavmi nespokojnosti stretávame tam, kde sa ľudia majú najhoršie. Tam, kde je bieda, nerovnoprávnosť, nesloboda. Tam to totiž robiť nemôžu, nesmú. Veď sa na to ešte pamätáme. A tak vlastne zjednodušene povedané, sme si v tom novembri pred dvadsiatimi rokmi vydobyli právo nadávať nielen doma a po kútoch krčiem, ale aj verejne. Pre vysoké dane a nízke mzdy, pre nezamestnanosť a vôbec sociálne neistoty, nevyhovujúce zdravotníctvo, neuspokojivý stav školstva, o dôchodkoch nehovoriac.
Slováci sú však len akísi cviční revolucionári. Predbehli sme síce Čechov s verejným zhromaždením so sviečkami pred divadlom, aj pokropiť sme sa nechali, ale väčší ohlas sme nedosiahli. Ozajstný rachot bol až na Národní třídě v Prahe. Nebolo už Jánošíka, ani Štefánik už nemohol za nás povybavovať veci, aj ten milovaný Šaňo Dubček vedel skôr vyroniť slzu, ako tresnúť po stole. Oveľa silnejšie a organizovanejšie bolo disidentské hnutie v Prahe.
Napokon však treba priznať, že ani revoltujúci Česi by len tak mírnix-dírnix nevybavili kapitalizmus, keby sme neboli súčasťou širšieho pohybu. Výnimočný stav v Poľsku, rúcajúci sa Berlínsky múr a predovšetkým Gorbiho perestrojka umožnili vytúžené zmeny. Že sa musí niečo stať aj u veľkého ruského brata a že bez toho je každá lokálna revolta odsúdená na rýchly zánik, o tom sa presvedčili Maďari v päťdesiatom šiestom a my v šesťdesiatom ôsmom. Až keď z Východu zavial Wind of change, ako spievali Škorpióni, mohli sme z Varšavskej zmluvy prestúpiť do NATO a z RVHP do Európskej únie, mohli sme prestať prisahať, že ukrajinská pšenica je lepšia ako kanadská a pre zmenu uveriť, že dve lietadlá môžu zbúrať tri výškové budovy WTC.
Už len treba, aby sme naozaj začali rozhodovať sami o sebe, len so sekundárnou podporou tých mocných okolo. Lebo zatiaľ zisťujem, že dobré dve tretiny tých verejne hromžiacich považujú voľby za úplnú zbytočnosť.