Voľby a empatia
Na rozdiel od mnohých svojich spoluobčanov beriem voľby do vyšších územných celkov naozaj vážne. Neviem, či to chápem správne, ale rozhoduje sa v nich o niečom väčšom, ako je moje mesto a zároveň o niečom menšom, ako je môj štát, voľby do VÚC sú teda, ako by povedal básnik, kdesi na pomedzí rodu.
To, čo možno o VÚC ešte povedať pozitívne, je azda to, že sú väčšie ako okresy, no menšie ako kedysi kraje, že teda každý človek zmenšením pôvodného krajského volebného územia dostal akoby darom vlastne väčšiu mieru spolupatričnosti k svojmu okoliu a zároveň aj väčší počet úradníkov, ktorí sa budú venovať výlučne jeho záležitostiam.
Nemožno pochybovať o tom, že jeho sťažnosti, pohybom po všetkých starých a nových úradoch, budú na oných miestach rezonovať oveľa dlhšie, kým ich, i keď nevybavené, definitívne odložia bokom.
Vyššie územné celky vlastne prehlbujú aj lásku k vlasti, pretože hnev nad chybami vo svojom okolí môže občan prejaviť až vtedy, keď presne zistí, kto je za ne zodpovedný. To už nie je také jednoduché ako kedysi, preto mu najčastejšie – pri pátraní po spomenutých neduhoch – zostane iba tá možnosť, aby mal všetkých rád.
Ak mi niekto neverí, nech sa ide pozrieť na skládku odpadu v Pezinku, veď od centra mesta vôbec nie je ďaleko. Skúsenosť pri voľbách do VÚC je neoceniteľná. Práve pri posledných voľbách do vyšších územných celkov som dokonca pochopil, aká dôležitá je aj samotná volebná komisia – keby tam nebola, bol by som pri voľbách úplne sám.
Vďaka jej prítomnosti (trpezlivo na mňa celý deň čakala) mi odpadlo mnoho starostí – nemusel som sa sám evidovať, hľadať si listinu s kandidátmi, obálku, pero, plentu, urnu a podobne. V miestnosti bolo už zasvietené a hrejivo som pociťoval aj fakt, že komisia má na mňa skutočne dosť času – nie, naozaj tam nebol ani náznak netrpezlivosti.
Už z diaľky, teda pri letmom pohľade na zoznam, mi totiž bolo jasné, že okrem mňa už museli voliť aj takmer všetci členovia komisie, preto ich empatia voči mne bola prirodzená, presvedčivá a vôbec nie náhodná. Keby sa ma opýtal pustovník, kde môže byť v dnešných časoch dlhšie a skutočne sám, odpovedal by som mu stručne – predsa pri voľbách do vyšších územných celkov.