Odrezky
Dnes mi poštou z Amsterdamu prišla kniha fotografky Lucie Nimcovej a Michala Moravčíka Zvyšky. Zvyšky sú fotky z archívu Luciinho známeho z detstva, amatérskeho fotografa Mariána Kusika z Humenného, s ktorým sama spravila svoj prvý záber.
Momentky, vyradené, poškodené alebo nedokonalé zábery detí, narodeninových osláv a banálnych rodinných situácií zaznamenaných v rokoch 1980–1983. V roku 1980 som aj ja oslavovala svoje prvé narodeniny, takisto ako Lucia Nimcová a takisto ako jedno z neznámych vyfotografovaných detí. Dostala som rovnakú tortu.
Tá torta bola položená na rovnakom podnose, aj obrus bol úplne rovnaký ako ten náš, vyšívaný podľa vzoru z Dorky. Aj stôl, aj koberec sme mali rovnaký. Fotografia mohla pokojne vzniknúť nie v Humennom, ale v našej kuchyni v Považskej Bystrici, v Bratislave alebo v ktorejkoľvek inej socialistickej kuchyni, všetky boli vtedy až zarážajúco rovnaké.
Na ďalšej fotografii z iného bytu a inej rodiny je naše obrovské okrúhle zrkadlo a povedomý valčekový vzor na stene. Na ďalšej zase moja plastová krhlička a vysúvacie pastelky značky Studio. V pozadí naša chladnička značky Calex a gauč zakrytý chlpatým poťahom, takzvaným leskimom. Len to naše bolo oranžové. Kvalitné, dodnes slúži.
Na všetkých rodinných fotkách z tej doby sú rovnaké hračky, vypínače, kľučky, brúsené vázy, vo vázach klince, rovnaké televízory, dečky na televízoroch, sklenené kapry vo vitrínkach lakovaných obývacích stien, fototapety s prírodným motívom, vankúše uháčkované z rozpáraných svetrov, tepláky, pančušky, ktoré sa dali vytiahnuť až po bradavky, účesy.
Rovnaké pózy pri vianočných stromčekoch ovešaných salónkami, deti so stavebnicou Merkur, rodičia na balkónoch nikdy nedokončených domov, nahé batoľatá na brušku, rodinné oslavy pri fľaši Hradnej sviece.
A izbové rastliny – difenbachie a svokrine jazyky umiestnené v nejakom závesnom zariadení vyrobenom zo sisalového špagátu. Ešte aj tie izbové rastliny vyzerali rovnako, akoby boli namnožené odrezkami z jedného jediného exempláru v celej republike.
Tak vtedy vyzeralo všetko – izbové rastliny, predmety, ktorými sme boli obklopení, naši rodičia, aj my, deti normalizačného baby boomu. Aké šťastie, že po novembrovom presadení môžeme kvitnúť, rásť, putovať a vyvíjať sa do rôznorodých a rôznofarebných foriem.