Nula k nule
Často používaným argumentom, ktorý ma zdôvodniť a vysvetliť nomináciu konkrétnej osoby na určitú pozíciu alebo funkciu, býva, že dotyčný, dotyčná je "za vodou". Samozrejme, nemá to napovedať, že žije na ostrove či opačnom brehu rieky. Mieni sa tým, že je jednoducho bohatý. Bohatší ako väčšina, bohatší v porovnaní s porovnateľnými. Ale nielen to.
Predovšetkým má tento fakt ostatným napovedať, že pán alebo pani majú natoľko dosť, že (už?) od nich netreba očakávať nenaplnenú ambíciu podvádzať, obohacovať sa, kradnúť… Pretože majú – teoreticky i veľmi prakticky – ľudovo povedané "vystaráno“. Zároveň takéto uvažovanie automaticky ráta s tým, že tí, ktorí dosť alebo "vystaráno“ nemajú, sú celoplošne náchylní, až zažiadaní preklopiť sa do skupiny tých, ktorí majú nad mieru. Všetci a za akúkoľvek cenu. Ak by bola, či nebodaj sa priamo vyskytne príležitosť, možnosť a zodpovedajúca cesta, jednoznačne budú trebárs i kradnúť s ašpiráciou doplávať za spomínanú vodu.
Obyčajná, každodenná skúsenosť však hovorí aj o tom, že človeku nominálne vždy chýba nula. V hlave i v životných projekciách… Ten, kto má sto korún, potrebuje tisíc, tomu so státisícmi chýba k realizácii čohokoľvek akurát jeden miliónik. A pri prvom milióne sú vaše plány akoby raz a prevždy uskutočniteľné približne za takých 10 miliónov. S jedlom rastie chuť a nuly prebúdzajú hlad po nasledujúcich, neskôr už nespočítateľných nulách.
Neuvažuje sa o inom. Nie každý chce ferrari. Nie každý musí chcieť len ďalšie a ďalšie nuly. Každý by mal poznať mieru. Slušnosti, svojich potrieb aj vlastnej nenásytnosti. Normálne, múdre i ľudské je odolávať. Vedieť povedať dosť a nie. Najprv sám sebe a potom nulám navyše. Minimálne dvom nulám položeným len tak vedľa seba. Lebo 00 je značka celosvetovo známa, chodí tam aj kráľ peši. Ako osobné iniciály či nebodaj logo však nie je atraktívna ani pre vášnivých zberateľov núl.