Carpe diem
Je taký čas, že si všetci prajú pokoj. Zamyslel som sa nad tým slovom. Jeho zmysel trčí v nepokoji, v búrke, zvade, v boji. Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú. A prestanú... pokoj. Ticho. Zvada utíchla. Harmónia. Ale bez toho prvého niet druhého. Aby sa dal vychutnať pokoj v prítomnosti, treba búrku v minulosti.
Dívam sa okolo a takú bandu spokojných ľudí som dlho nevidel. Takzvaná celoročná spokojnosť. Aká búrka? Aké nad Tatrou sa blýska? Tým, že sa tu buduje sociálny štát a ľudia nadobudli tie istoty, všetko zospokojnelo. Niet nervákov. Idete v nemocnici a vidíte, že tou istou vodou dokážu umyť aj dve poschodia, vidíte tam pokojne čakajúcich ľudí aj niekoľko hodín.
Spokojní sú aj s prístrojmi, aj so starostlivosťou, vonku ich vyhadzujú z práce a tiež sú spokojní, študenti sú spokojní s akreditáciami, nevedia, aký titul ich čaká po štúdiu a sú spokojní, žiaci s knižkami, rodičia s učiteľmi, učitelia s ministerstvom, spokojní športovci, sponzori, zákonodarcovia, tam je taký pokoj, že tým škoda Ježiška, doprava funguje, cesty sa budujú, baníctvo spokojné, záplav málo a ak sa niečo zničí, štát sa postará, fabriky v prípade neúspešnosti ošetrené proti pádu, ukazovatele dopadu krízy sa ukazujú z minúty na minútu lepšie, všetko začína byť lepšie, stále, stále to je lepšie.
Keď to človek vidí, pokoj sa mu rozhostí v duši. A ešte aj tá pesnička z rádia ide, tak taký pokoj, že sa chce človeku ľahnúť a spať. Cíti sa ako v saniach na zasneženej pláni, zvonce na koníkoch zvonia, z koníkov sa parí. Tu sú aj Vianoce zbytočné. Pokoj nad pokoj. Spokojná krajina spokojných ľudí. Preto ma vždy až trhne, keď mi niekto pchá ruku a vnucuje mi skľúčeným tónom pokojné Vianoce. Čo zapáraš? Obzri sa okolo. Celý rok mám pekný!
Veď našťastie sa zákonodarcovia začali rozprávať aj o tom, že sa to má pripomínať až v istom termíne, nie že hučia do vás, vyrušujú vás z pokoja už od októbra. Aj na tomto malom príklade vidno, že myslia tí naši páni na nás. Nedajú nám znepríjemniť celoročné Vianoce.