PF
Pamätáte, keď ste boli vnúčik či vnučka? Ako sa na vás dívali, aké mali všetci zrenice? Ako vám všetko odpustili, nech ste spravili čokoľvek? Rozbehli ste sa jedným smerom a všetci bežali vaším smerom, naťahovali ruky, skláňali sa k vám v obave, aby ste niekam nepadli. Špúlili ústa, brali vás na ruky, vyhadzovali do vzduchu. Nebolo to ani tak dávno, ale zabudli sme na to.
Až keď sa stanete dedom, či babičkou, lebo máte vlastného vnuka, odkiaľsi z podvedomia to vypláva, keď ho beriete na ruky. Hovoríte mu, že aj on je teraz synom či dcérou, stane sa otcom a matkou a možno raz dedom či pradedom a sú aj takí, že prapradedom. Okolo potečie čas, budú sa striedať režimy, niečo rozdáte, niečo schytáte, mnoho sa rozbije, mnoho sa postráca, človek ako opitý svetom sa potáca.
V jeden čas už takmer nikto nenatiahne ruku, aby ste nespadli. Ba naopak. Objavia sa nohy, ktoré vás podtrhnú, a to iba preto, lebo bežia tým istým smerom a chcú dobehnúť včaššie k cieľu, o ktorom sa ani nevie, čo je to za cieľ. Iba včaššie. Čas sú vraj peniaze. Mnoho úst sa pritom zošpúli do čudnej grimasy, vyhodia vás do vzduchu, ale nechytia.
To však neprekáža. Kolená sa dajú pofúkať, zahoja sa, jazvy zarastú. Na všetko sa zabudne, keď vaše oči uvidia vášho vnúčika. Krv vašej krvi. Bude mať dupačky s obrázkom futbalového ihriska na zadku, pobeží jedným smerom a vy za ním s natiahnutými rukami, aby nespadol. Niet obyčajnejšieho kolobehu, ale niet zázračnejšieho kolobehu. Nič krajšie vás ani stretnúť nemôže.
Je to najväčší dar. Nielen k Vianociam. Dieťa a Vianoce, to je samozrejmé. K životu. K životu, ktorý treba skoro celý prežiť, aby v jedny Vianoce alebo v deň celkom obyčajný pochopil, o čo tu celý čas išlo. Darmo, život je beťár. Alebo ako matka Forresta Gumpa hovorila – Život je ako bonboniéra. Nikdy nevieš, čo ochutnáš.
Pekný Nový rok všetkým vnúčikom, vnučkám, otcom, mamám, dedom a babičkám, pradedom a prababičkám.