Prísahy a hymna
Všimol som si, že nie každého z mojich spoluobčanov nadchla myšlienka o skladaní prísah a spievaní hymny. Chápu to nie veľmi správne, totiž skôr ako určité sprisahanie istých nekalých živlov, ktoré má za cieľ preniesť vlastenectvo a jeho úlohy na mladšie generácie, teda podobne ako zadlženosť štátu. Tá nie je v daných chvíľach iba ekonomická, ale týka sa aj značného počtu základných učebníc, napríklad histórie, ktoré by mohli do rozvoja vlastenectva významne zasiahnuť - keby boli.
Určitým nepríjemným príznakom nedostatkov je i to, že myšlienky na rozmanité prísahy sa rodia najmä tam, kde toho chýba viac. Napríklad sebadôvery, prirodzeného nadšenia, vzorov v staršej generácii a podobne. Nechám na spoluobčanoch, aby posúdili, či je mávanie zástavou a spievanie hymny tou najlepšou metódou na riešenie všetkých podobných problémov, no skladanie prísahy má v sebe vždy aj príchuť čohosi horkastého, pretože v podmienkach Európy nie sú s prísahami a sľubmi tie najlepšie skúsenosti.
Napríklad v posledných fázach vojny skladali vojenskú prísahu vo fašistickom Nemecku aj dvanásťročné deti, aby zakrátko, prirodzene, ak prežili, budovali v podstate dva štátne útvary celkom iného typu. Podobne sľuboval vernosť Československej socialistickej republike a jej princípom aj prvý ponovembrový prezident Václav Havel, len aby ju vzápätí ťahal ku kapitalizmu a demokracii. Čo sa mu síce podarilo, ale napodiv tiež vo dvoch v podstate prosperujúcich štátoch. V máloktorom súkromnom sanatóriu nadšene ošetrujú bezdomovcov a tí veru ani zuby nemajú v takom dobrom stave ako niektorí významní herci či speváci. Napriek Hippokratovej prísahe.
Ale ak prísahy vždy vedú k želateľným a pokrokovým výsledkom, potom nech je naším heslom: „Ani jedna prísaha nazmar!“ Veď značná časť obyvateľov má k oným prísahám a hymne pomerne kladný postoj. Môžem to tvrdiť úplne objektívne, najmä ak sa opriem o malý prieskum medzi žiakmi základných škôl, ktorí prednedávnom zamyslene hádzali na ulici delobuchy. „Bola by to skvelá vec!“ vyjadril svoj názor za všetkých jeden z nich. „Veď to zabije z každej hodiny aspoň pätnásť minút! Napríklad, ak je písomka, mohli by sme hymnu spievať aj niekoľkokrát, aby nebola.“