Chcete ma?
Horšie už to vraj bude až po zimných prázdninách. Keď už nebude pochybností o tom, že ten či onen vianočný darček nebol celkom uhádnutý a hoci bol prijatý s radosťou či dokonca s výrazmi príjemného prekvapenia, stačila krátka skúsenosť, aby sme sa presvedčili o jeho nevhodnosti.
Papuče, fľaša či módne tričko sú väčšinou „tutovky“. Aj keď vieme, že nimi neohúrime, určite neskončia v kontajneri hneď spolu s nedočkavo roztrhaným ozdobným baliacim papierom.
Aké riziko v sebe skrýva darček v podobe živého tvora, to veľmi často nedochádza nielen darcovi samému. Rodič zrejme nekoná s celkom bystrými zmyslami, keď povedzme šteniatkom obdaruje dieťa, čo sa nevie celkom dobre postarať ani samo o seba. Často mu chýba správny odhad aj v prípade staršieho potomka, keďže vlastne nikto doma celkom presne nevie, že do domácnosti pribudne člen rodiny, ktorý má s dosť podobnou plyšovou hračkou spoločné naozaj pramálo.
A tak neraz celá starostlivosť o chudáka privandrovalca obvykle prischne darcovi samému, pravda, ak je vôbec ochotný prevziať takú funkciu. V horšom prípade končí psíča v útulku, čo ho neraz poznačí na celý život, pričom zámerne nerozvádzam alternatívu vyhodenia z idúceho auta či priviazania o strom kdesi v lese.
Možno som naozaj staromódny, precitlivený, ak nie aj čosi horšie. V čase, keď už aj vlastné dieťa možno nechať kdesi v „hniezde záchrany“ a odísť domov za inými povinnosťami, ja tu čosi motám o tom, čo s nejakým psom…
V rozhovore pre rozhlas som sa raz pýtal detského herca Tomáša Holého, čím bude, keď vyrastie. Bez rozmýšľania odvetil, že veterinárom. A hneď to aj zdôvodnil: „Víte, lidé moc rychle zapomenou, že jim někdo pomohl. Zvířata nikdy.“
Lenže to bol ešte len desaťročný a nemal zďaleka toľko povinností a starostí ako my dospelí. Nemôžem sa tešiť z toho, že už príliš dlho nerástol, ale keďže po všetkých tých detských rokoch bez detstva, prázdnin a hier, prevažne stále v spoločnosti dospelých nestihol ani zhrubnúť a osprostieť, dáva to jeho slovám váhu nejedného z nás, zdanlivo dospelejšieho.