Nič
Na plochu obrazovky počítača je vraj vhodné umiestniť niečo, čo vás upokojuje. Dal som si tam oči vnuka. Chcel som si dať fotku, ale počítač to zväčšil a trčia z neho dve trnky najmladšieho juniora a poviem vám, nie je to upokojujúce. Tie oči vedia aj vyčítať, smejú sa na mňa, pristihol som ich aj pri irónii, ba dnes pri sarkazme. Je mi jasné, že to spôsobuje môj vnútorný stav, ale kým sa rozsvieti obrazovka, s napätím čakám na tie oči, ktoré mi umožnia pozrieť sa na seba ako do zrkadla.
Ustálila sa z toho hra a začínam pri nej nahlas rozprávať, čo vyzerá zrejme šibnuto. Rozprávanie sa s predmetmi tiež asi nepatrí do kategórie normálnosti. Pozeral som dnes televíznu obrazovku, kde minister v relácii tvrdil, že on sa s poškodeným Slovákom, ktorému prilepili, prifarili, vložili a uložili výbušninu do vaku, dohodne na odškodnení.
Že za moje peniaze, ktoré mu dá, prilepí, odovzdá, daruje strčí, či neviem čo, ho odškodní a aby som sa vraj do toho nestaral, že je to medzi ním a ním. Teda štátny orgán povedal, že vie zakryť trestný čin za moje peniaze, ktoré mu teda zverili aj iní občania, ale tí až takí citliví nie sú, lebo na záver relácie v hlasovaní mu prejavili obrovskú podporu.
Samozrejme, že to bola moja chyba vymeniť obrazovky a dívať sa miesto do počítača do televíznej obrazovky a je to hovadská chyba. Tak mi treba, ale stalo sa. Zapol som teda počítač a čakám. Objavia sa tie detské oči, hovorím im o mojom probléme a zrazu vidím, že to dieťa sa díva na mňa s absolútnym sarkazmom. Buď vie niečo, čo ja neviem, alebo nevie, čo ja viem, prinajmenšom od osemdesiateho deviateho. Ale jasne vidím, že to je už úplne iná generácia, a že to má úplne na háku.
Buď vie, že to my sme povinní nakopať takých ministrov do zadku, alebo je mu jasné, že oni to urobia. A to nevie ani hovoriť. Tak sme to prebrali nonverbálne. Vraj, čo s tým viem urobiť? Zamyslel som sa a po pauze mu hovorím. – Nič! Nič? – pýta sa. Nič. Neviem urobiť nič. No a potom sa objavil v tých očiach spomínaný sarkazmus.