Sebaspytovanie
Zoči-voči svetovým katastrofám rozsahu a ničivosti posledného, haitského zemetrasenia sa človek nevyhne zdanlivo čudným úvahám. My, ktorí máme šťastie stabilnej zeme pod nohami a rovnako pevnej strechy nad hlavou, môžeme (so zdieľanou beznádejou i obyčajným ľudským súcitom) premietať, čo je "horšie".
Povodne, požiare, hurikány, cunami, zemetrasenia…?! Posledná zo spomínaných pohrôm svojim obetiam prináša postupné a pomalé utrpenie a umieranie. Dlhé hodiny a dni zúfalstva pri možnom plnom vedomí. Bolesť, samota, hlad, smäd v zavalení prachom a sutinou. Nedá sa vyhnúť ani iným myšlienkam. Čo hovoria slovenské príslovia – na koho spadne plot, komu z hrnca vykypí?!
Súčasná haitská katastrofa je zároveň tragickým mementom toho, že smrť berie aj tam, kde nič nie je. Najchudobnejšia krajina západnej pologule, zmietaná nielen seizmickou, ale dlhodobo aj politickou nestabilitou.
Žiadny daňový ani dovolenkový raj, ako niektorí z jeho karibských susedov. Naopak – aj doterajšie, aké-také „holé prežívanie“ krajiny možné len vďaka humanitárnej a rozvojovej pomoci. Nehovoriac o ďalšej, takisto nešťastnej zákonitosti: čím chudobnejšia a neslobodnejšia krajina, tým fatálnejšie následky a dôsledky vrátane politických. Spomeňme si na Irán v roku 2003 alebo Arménsko v roku 1988. A kto už dnes napríklad vie, že v roku 1948 postihlo Turkménsko ničivé zemetrasenie, ktoré zrovnalo hlavné mesto so zemou a vyžiadalo si viac ako stotisíc ľudských obetí? Málokto: aj učastní a preživší museli mlčať. Stalinský režim nestál o publicitu nešťastia ani o nestalinskú pomoc a solidaritu…
Zemetrasenia sú peklom na zemi. S občasným neuveriteľným zázrakom záchrany tých, ktorých už oplakali aj najbližší. Ako v prípade dvojročného haitského dievčatka, ktoré vlastnými rukami spod sute vyhrabal austrálsky kameraman. Nemal reportáž, nemal jediný záber. Zato mal na rukách živé dieťa. Dieťa, ktoré naň hľadelo prvým životným pohľadom, ako práve narodené. Veď aj bolo.