Lepšie už bolo!
Častá prekáračka pri debatách na tému "kedy už konečne bude lepšie". Obvykle nasledovaná smiechom rozjarených popíjajúcich, ktorí si už pri vyrovnávaní účtu pripravujú presvedčivý kritický príhovor k rodinným príslušníkom v nádeji očakávajúcich príchod strojcu nevyrovnaného rozpočtu.
Nadávať na vládu je populárne, obľúbené a osvedčené, nech v nej sedí ktokoľvek. Poznám síce aj takých schuti nadávajúcich, čo sa vo voľbách vlastnoručne sami o tú vrchnosť postarali, alebo sa vôbec k voľbám neunúvali. To však vôbec teraz nie je podstatné.
O inom by som rád.
Nech už tá slovenská privatizácia prebiehala akokoľvek, mnohí sme sa tešili na to, že konečne už budú v rukách kohosi konkrétneho, komu bude bytostne záležať na tom, aby sa mal lepšie, čo môže dosiahnuť len tak, že bude súťažiť s konkurenciou poctivou prácou, vynaliezavosťou a umom, že sa bude biť o priazeň zákazníka. Azda s takýmito predsavzatiami išli viacerí do súkromníčenia.
Mnohí z nich sa však čoskoro presvedčili, že to s tou poctivosťou, slušnosťou a pracovitosťou vôbec netreba preháňať. Veľmi rýchlo zistili, že občan, dlhé roky zvyknutý na to, že mu ktokoľvek bez prípravy poskáče po hlave a nie je zvedavý na jeho názor, ďalej tíško akceptuje nevychovanosť, nekompetentnosť, ba aj grobianstvo. Neohradí sa proti neochote a ťarbavosti obsluhy v reštaurácii a príde sa tam najesť aj nabudúce. Nepozastaví sa nad absurdnosťou ceduliek v predajni nábytku, ktoré zakazujú sadať si na vystavené sedacie súpravy. Nenapadne mu odstúpiť od zmluvy s operátorom, ktorého produkty sú jednostaj poruchové, jeho zamestnanci nekvalifikovaní a po odstránení poruchy sa dozvie, že „už je to hotové“, ale bez návrhu na odškodnenie či dokonca bez jediného slova ospravedlnenia.
Viem, nech už tá či oná súkromná firma má názov nemecký, anglický či starofrancúzsky, jej zamestnanci sú Slováci. Pravda, trochu iní ako napríklad v susednom Rakúsku – ochotní, pracovití, úslužní. Tí vedia, že sú „na Západe“, že tam sú už iné móresy.
Tu sa netreba pretrhnúť. Tu lepšie už bolo.