Dobro nestačí
Ani sme sa nenazdali a už sme nástojčivo po uši v špinavej predvolebnej bielizni. Cez optiku hnusu sa akoby nečistým javí všetko okolo nás. Ľudia sa však zatiaľ kompletne nezbláznili ani nezdiveli, ani nezvlčili. Len o tých dobrých a "bohumilých" akosi primálo verejne počujeme, čítame, dozvedáme sa.
Oni však – tak ticho a samozrejme, ako dýchajú a žijú – aj vykonávajú svoje poslanie. Poďme tentoraz rozprávať o takých.
Najpopulárnejšou sociálne znevýhodnenou skupinou sú deti. Najmä „štátne“ deti v detských domovoch dojímajú darcov i pozorovateľov. Najintenzívnejšie v predsviatočnom čase. A predovšetkým skrz marketingovo príťažlivé a mediálne zviditeľňované akcie. Keď svetlo televíznych kamier zamieri na iné atraktívne ciele, masa divákov sa už nijako extra nezamýšľa. Prečo tam tie deti stále sú?! Ešte tento rok, budúci, o päť rokov…
Nelichotivou pravdou však zostáva, že spomínaný typ ústavnej starostlivosti je v Európe skôr výnimkou.
Nezanedbateľná skupina ľudí na Slovensku bola príslušnou kampaňou motivovaná, nasmerovaná a pripravená stať sa profesionálnymi rodičmi. Nie je to jednoduché rozhodnutie, ľahká voľba. Napriek tomu takýchto obdivuhodných ľudí nie je málo. Vonkoncom sa však nestretávajú len s pozitívnymi reakciami či ústretovosťou. Nie sú vnímaní samozrejme, ale ako „iní“.
Profesionálni rodičia ponúkajú svoje schopnosti i srdce. Doslova vlastný život. Každému musí byť jasné, že nejde o povolanie, ktoré sa dá robiť od – do. I tak je na nich nahliadané ako na „žiadateľov“, ktorí sa „domáhajú“. Detské domovy sa bránia ich prijímaniu. Nemajú pre nich úväzky. Presnejšie: aby mali, museli by prepustiť svojich zamestnancov a zamestnankyne – vychovávateľov, kuchárky, upratovačky… Nehovorí sa to nahlas, ale doslova kto z koho. A v ústavnej starostlivosti (ako pacienti či klienti) tak vyrastajú deti, ktoré by mohli žiť v rodine s mamou, otcom, súrodencami. Zákon je dobrý, peniaze sú. Nadšenie a dobrá vôľa sa však dosiaľ motajú v kruhu.