Divák už nie je pán
Ale kedysi bol. Zaplatil si a šiel sa pozrieť. Do kabaretu, do divadla, napríklad. Zatlieskal, keď sa mu páčilo, ba aj povstal a jeho "bravo!" sa nieslo hľadiskom, keď bol mimoriadne spokojný. Nebolo však výnimkou, že vstal preto, aby znechutene odišiel.
Vypískanie bolo niečo, čoho sa umelci hrozili, nepriazeň diváka značila ich neúspech a často i osudný pád. Fellini nám ukázal, že na javisko letela i zdochnutá mačka a ktovie čo všetko ešte musel vytrpieť nešťastný herec od nespokojného návštevníka. A babe v kase neostalo nič iné, ako mu vrátiť vstupné. Lenže to bolo dávno.
Dnes divák nebýva príliš úprimný. Buď má dojem, že sa nepatrí vykrikovať a posielať herca do horúceho pekla, keď sa mu videné nepáči, alebo tomu nerozumie a rozumieť ani príliš nechce. Po premiére príde na javisko kvetinový kôš a divák tlieska, dlho tlieska, ba i vstane, lebo „stending ovejšn“ videl aj v telke na oskaroch, a tak sa sám hneď cíti svetovejší. Ten titul potom ani veľa repríz nemá, nuž ale na premiére bola rodina, priatelia, väčšina vstupeniek grátis. Ktože tam bude vyjadrovať nespokojnosť.
To všetko však nie je nič proti televízii, ktorá dávnejšie pochopila, že má tú moc diváka presvedčiť o grandióznosti ukazovaného, aj keď v skutočnosti nejde vôbec o nič. Čosi sa zaznamená, domixujú sa potlesky, smiech, pozitívne reakcie, nepochádzajúce však z onoho predstavenia. Kedysi platení komparzisti, dnes však už často aj platiaci diváci sa ochotne dajú zmanipulovať a tlieskajú na povel, zasmejú sa aj keď nie je na čom, len aby televízny koncesionár pochopil, že to bola bomba (hoci v skutočnosti iba ďalší výbuch).
Osemsto slovenských rodín vlastní peoplemetre, prístrojčeky, ktoré bonzujú, kto na čo v tej debne zíza. Áno, aj vo verejnoprávnej televízii, ktorá nežije z reklamy. Rodiny stláčajú gombičky a dotvárajú kompletný obraz degradovaného masového vkusu, zlatej bane biznismenov. Nie je dôležitá hodnota, podstatná je sledovanosť.
Niet úniku, no niet ani alternatívy. Jedine, žeby divák pochopil, že takúto televíziu treba ignorovať.
Lenže tomu by musela predchádzať – prepytujem – zrelá úvaha. A kde ju vziať?