Krv a voľba
S vlastenectvom je to podobné ako s láskou. Má mnoho podôb, foriem, prejavov. Veľa nepoznaných zákutí a skrytých tajomstiev. Odmieta neúprimné frázy, falošné gestá, otrepané klišé. A nedá sa vynútiť oficiálnymi prostriedkami ani nátlakom.
Práve naopak – čím silnejšie sa tlačí na pílu, čím hlasnejšie sa máva zástavami… tým viac unikáme. K iným láskam, k iným vlastiam. Národ v súčasnosti nie je len a predovšetkým spoločenstvom „krvou spriaznených“. Nespája nás výlučne rovnaký alebo spoločný genetický základ.
Zvykneme sa s hrdosťou odvolávať na centrálnu polohu našej krajiny v strede Európy, na križovatke ciest a diania. Rôznorodosť je tak pre priaznivcov „čistej krvi“ daňou, pre nás ostatných príjemným bonusom. Stačí sa pozrieť na tváre navôkol, na mnohorakosť rysov a typov. Krv, ktorá v našich končinách koluje v žilách, nebýva len slovenská a slovanská, ale aj maďarská, balkánska, židovská, rómska, germánska, turecká, tatárska… Krásnym a čerstvým príkladom moderného vlastenectva je Nasťa Kuzminová. Ruska pôvodom i prevažujúcimi génmi, Slovenka rozhodnutím a vôľou. A nepochybne určitým dielom i Slovenka srdcom. Bez toho, že by zo seba musela vykoreniť, vytesniť ruských predkov a tradíciu. Naopak – do slovenských žíl z Vancouvru (a dlhou cestou cez Kamčatku) naliala novú silu, nový oheň, novú dávku národnej hrdosti.
Židia zvyknú podotknúť, že domov je tam, kde je dobre. Národ (okrem iného) s historickou skúsenosťou celosvetového rozptýlenia vie, o čom hovorí. (Národovcom práve na čele vyráža studený pot. Ale i tak, alebo skôr práve preto!) Domov sú ruky na ktorých smieš plakať, napísal slovenský básnik. Duch a duša tu narodených i príchodzích. O to rozkošatenejšia, o to bohatšia, čím viac vplyvov, zárezov, skúsenosti. Príbeh moderného národa je príbehom ľudí, ktorý žili, žijú a ešte len budú žiť spolu. Vo vzájomnosti, občianstve, prijatých pravidlách, spoločných právach a povinnostiach. V súdržnosti a bez krvi.