Slovenský svetobôľ
Myslím, že všetkým rodákom učaroval Slovenský dom v Kanade, ktorý je dokonale olympijský. Je to v podstate niečo fantastické: je tu Kanada, je tu dom, sú tu Slováci! Lenže, ako v prípade iných inštitúcií, aj so Slovenským domom je spojená tá nepríjemná okolnosť, že by ho chceli vidieť aj Slováci. Tí odtiaľto.
No každý, kto cestuje, má vedieť, že slovenské inštitúcie v zahraničí sú miesta, ktorým sa treba vyhnúť čo najširším oblúkom. Ide o dlhoročnú skúsenosť. Ak tam niekto predsa zablúdi, zistí iba niečo podobné ako dobrovoľná slovenská hosteska, ktorá úprimne napísala, ako to vidí a cíti. Tragické je, že doma tým už nikoho neprekvapila. Prvé, s čím sa na takýchto miestach obyčajný človek stretne, je nevraživosť, druhé – arogancia. Tým sa možnosti oných inštitúcií zvyčajne aj končia.
V Slovenskom dome v Kanade napríklad vytvorili peknú cenovú bariéru, aby návštevníkov zadržiavala vonku. Bežný človek totiž akoby nechcel pochopiť, že ide o súčasť dlhodobej politiky; že všetky zahraničné slovenské inštitúcie sú určené iba na to, aby Slovákom, čo nesedia doma, dali príučku. A aby ľuďom, čo tam pracujú, zabezpečovali príjemný a nerušený oddych.
Príliš sa to pravdepodobne nezmenilo ani od čias – asi pre tridsiatimi rokmi – keď som bol v Indii. „Vieš, keby sa ti niečo stalo, stratíš pas a podobne, choď na ruské (vtedy sovietske) veľvyslanectvo!“ „Prečo?“ nechápal som: „Veď tu máme vlastné, československé! A dokonca aj konzulát v Bombaji!“ Indický sprievodca sa zamrvil, ako to pri tých, čo nechápu, býva: „Vieš, keď pôjdeš na ruské veľvyslanectvo, dostaneš aspoň kávu a pohár koňaku. A Rusi zatelefonujú vašim ľuďom. A keď Rusi zatelefonujú vašim ľuďom, budú tí vaši aj konať. V Bombaji stratil jeden váš turista minulý rok pas. Zvonili sme s ním päť hodín na konzuláte – nikto nám neotvoril a nakoniec na nás pustili psa!“
Neviem, či sa odvtedy niečo zmenilo, azda iba to, že veľkých a silných priateľov má naša krajina v EÚ už viac. A pevne verím a dúfam, v mene všetkých svojich nešťastných rodákov, že aj pracovníci tých „ich“ inštitúcií vedia telefonovať a že majú na tie „naše“ aspoň číslo.