Popletené veci
Veľa, veľa vecí som chápal. Neviem, či je to vekom, alebo sa toho hrnie v poslednom čase na človeka priveľa, ale môj mozog už nevie chápať. Navyše keď sa ocitnete na samote v prírode a začnete tú mašinu súvislostí naozaj sledovať, tak pochopíte, prirodzene, z posledných síl, že tie prírodné zázraky sú oveľa zaujímavejšie ako tie ľudské.
Motorová píla, ktorá hryzie drevo, je veľká vojna, pre drevo prehratá. Ale v momente, keď sa ho dotkne sekera a stojí v špalkoch naukladané, pripravené, aby za rok dalo v peci teplo, mení sa tá prehra na víťazstvo. Zabudnete, že ste sa nadreli ako somár. Vyvodíte z toho poučku, že drevo vás zohreje trikrát. Odkiaľsi sa zjaví psík. Tri dni tam bojujeme o dôveru. Potom sa skamarátime, rozprávame sa, všade s vami chodí, ale dodržiava odstup. Žerie vaše jedlo, ale nedá sa pohladiť. Spí na snehu pred domom, teší sa, keď ráno vstanete a vyjdete na dvor. Idete domov, zamknete chalupu, ešte chvíľu ide za autom a potom odíde do polí. Ktovie kam? Moje dve sučky za ním pozerajú zadným oknom auta, pohodlne usadené v sedačke. Ktovie na čo myslia?
Doma púšťam telku. Pred palácom pionierov, teraz prezidentským, stoja mladí fašisti ako v špalkoch naukladané drevo, čo tento rok nezahreje, ale budúci uvidíme. Portréty zatúlaných politikov nesú mladé dievčatá, nedá sa z toho vyvodiť poučka, stoja pri hrobe na cintoríne cudzieho mesta. Ktovie, či boli pri hrobe svojej starej matky tento rok? Bolia kríže z toho rúbania. Rež a rúbaj… Na stráž… psíci… baskervilskí. V Poľsku zhanobili koncentrák, v Maďarsku…
Veľa, veľa vecí som chápal. Neviem, či je to vekom, ale už nie som schopný empatie. Stále si predstavujem rodičov tej dievčiny a nič pri tom necítim. Ich byt a knižnicu a školu kam chodila, ako sa učila a jej vzťah k uniforme a jej sexualitu, čo robí ráno s vlasmi, či bude mať deti, kto bude ich otcom. Snažím sa myslieť na to, vcítiť sa do toho, ale nič. Nič si neviem predstaviť.
Ľudia bez empatie patria na samotu, do polí, ktoré miznú v zadnom okne auta.