U susedov
Určitá hrdosť, ktorá pramení z toho, že my Slováci sme fakticky nikdy nikoho nekolonizovali, azda okrem Madagaskaru (čo určite nemožno brať inak, ako nie celkom vyjasnenú a krátku epizódku), sa pomaly vytráca.
Všimol som si, že v súčasnosti pár dediniek a mestečiek v susednom Rakúsku už tejto charakteristike nášho (pôvodne tak nevinného národa) vôbec nezodpovedá. Aspoň v obchodoch, ktoré som navštívil, mi nebolo vôbec jasné, načo sú v nich ešte nápisy v nemčine – pripadali mi viac-menej zbytočné, lebo tam nebol nikto, pre koho mohli byť určené. Rakúšania ich tam zrejme dávajú, aby u kupujúcich navodili pocit exotiky alebo cudziny, čo na mňa zapôsobilo trochu puntičkárskym dojmom. V ďalšom obchode som dokonca stretol kolegyňu z práce, ktorá, napriek tomu, že ma dobre pozná z Bratislavy, tiež so mnou nechcela hovoriť po nemecky.
Tento ostych považujem na území iného štátu za pomerne neprirodzený a voči domácim obyvateľom aj za trochu nekorektný, pretože by, napriek všetkým pozitívnym súvislostiam, nemali zabúdať na to, že na Slovensku vlastne nežijú, že sú obyvateľmi celkom inej krajiny. S nádejou som vykročil k dobre odetej staršej dáme, typickej Viedenčanke, s ľahšou, vopred pripravenou otázkou: „Koľko je hodín?“ Čo som síce vedel, ale ani krátka konverzácia nikdy nemôže byť na škodu a navyše je aj prejavom určitej úcty, ak na domorodca prehovoríme v jeho rodnej reči. Nedala mi však nijakú šancu, lebo ma skôr, ako som stihol otvoriť ústa, zaskočila otázkou v perfektnej slovenčine – podľa akcentu by som typoval Prievoz alebo Trnávku: „Čo stojí henten melón?“
To ma utvrdilo v presvedčení, že Rakúšania nad nami už zlomili palicu a po nemecky sa už s nimi nikdy nedohovoríme. Bol som z toho trochu deprimovaný, ako by bol každý, kto zistí, že cudzí jazyk je mu nanič. Že tento skvostný jazyk nie je až taký stratený, som pochopil na spiatočnej ceste v hypermarkete v Petržalke. „Čo je to mäso na kameň?“ pýtam na najbližšie stojacej Petržalčanky. „Vôbec vám nerozumiem!“ upozornila ma po nemecky. Ohromený som otázku skôr mechanicky ako úmyselne, preložil. "Neviem“, odpovedala v lahodne znejúcej nemčine. "Ale kúpte si ho! Vyzerá pekne!“