Čia je tá krv?
Na Kaukaze sa hosťom z cudziny zvykne rozprávať nasledujúci príbeh. Keď Boh rozdával jednotlivým národom územia, oni sa veselili, tancovali, spievali. Ocitli sa tak na samom chvoste radu čakajúcich.
Ale stále v dobrej nálade, rozjarení. Krajina pre nich však nezvýšila. Ale Boh sa (vidiac tú nádhernú chásku) zľutoval a povedal: „Tak dobre, nechal som si pre radosť rajský fliačik zeme, darujem ho vám. V nebotyčných horách mi budete blízko na dotyk!“ Kto zažil, rád uverí tejto rozprávke. Len spomínané nebo sa v spomínaných končinách pričasto mení na peklo.
Do pondelkového rána nás prebudila hrôzostrašná správa. Teroristický útok na moskovské metro, desiatky mŕtvych a zranených, samovražedné atentátničky. V priebehu dňa sa dohady a predpoklady premenili na fakty a naturalistické zábery. Zakrvavené torzo mužského tela v obleku polosediace, pololežiace uprostred vagóna. Prvotný šok vystriedal strach, súcit a otázky. Nikto nikoho neospravedlní, nevyviní zo smrti ničím neprevinených obetí. Tak ako predtým v Londýne či Madride. Ohrozenú verejnosť neupokojí ani konštatovanie, že zlyhala bezpečnostná politika na severnom Kaukaze. Alebo napokon akákoľvek politika kdekoľvek…
Osemnásťročné dievčatá majú chodiť do školy, cestovať po svete, prežívať romantické lásky a snívať o budúcnosti, ktorá určite nastane. Je príliš jednoduché tvrdiť, že mladé ženy paralyzované žiaľom zo straty blízkych sú náchylnejšie na definitívne sebaobetovanie. Nikto sa neopása výbušninou „len“ na základe sfanatizovania vierou. Aké a koho dlhodobé zlyhania, koľko krvi, beznádeje, zúfalstva všade navôkol viedli až k strate?! K ich strate viery v život, k strate pudu sebazáchovy, nádeje, ktorá je mladosti krásne vlastná…
Priťažko sa musí odchádzať z hrdých kaukazských hôr na zbytočnú smrť v moskovskom metre. Krv, zločin, vina, trest. Príliš veľa otvorených otázok.
Súvisiace články