Premenlivé sviatky
Žijeme nesmierne zrýchlenú súčasnosť. Ustavične v pohybe, v činnosti, v plánoch. Ľudia, kontakty, telefonáty, presuny. Odvykli sme si len tak byť. Len tak byť pokojne doma, napríklad... Ktosi múdry povedal, že domov je to, čo si nemusíme zaslúžiť. Bod istoty v neistom vesmíre. Bašta bezpečia hoci aj v prúde neľútostných správ, ktoré sa na nás odvšadiaľ bez prestania valia. Sviatky-nesviatky.
Vnímame, zaujímame sa, angažujeme na všetkých frontoch. Nič nám nesmie ujsť, o všetkom musíme vedieť, všade sa musíme aspoň sprostredkovane zúčastniť. Výsledkom nie je ideálna informovanosť, ale vnútorný nepokoj. Nepokoj, ktorý už považujeme za prirodzený sprievodný stav života tu a teraz. Neurčitý pocit nepokoja nás tak zasiahne aj počas pokojných sviatkov. Nič konkrétne sa nikomu a ničomu nedá vyčítať, ale…
Hľadáme dokonalosť aj vo vlastnom prežívaní výnimočných dní. Domnievame sa a dúfame, že premenlivosť, zmena, množstvo podnetov a zážitkov nás k nej priblížia. Hory, moria, metropoly, exotika. Nové miesta, noví ľudia. Aj sviatky nech sú nevšedné a vždy inak atraktívne. Ale omyl.
Čaro sviatkov tkvie práve v nemennosti. Nemennosti ľudí, zvykov, rituálov, očakávaní. Tie isté tety, návštevy, debaty, jedlá, vône, chodníčky. Vaječný koňak, chren a údené. Všetko je tak, ako má byť. Krásna ilúzia stability navôkol.
Sviatky by nás mali na chvíľu zastaviť, stíšiť, preniesť do iného sveta, ako je každodenná žitá realita. Malo by nám byť nostalgicky ľúto, keď sa skončia. Ako keď zatvoríte knihu a je vám smutno, že už je koniec. Tak opäť o rok. Pokojne, nepokojne.