Večné sľuby
Na prvé dojmy sa nezabúda. Prvá otázka vstupnej písomky z ekonomiky cestovného ruchu sa pýtala na "základný ekonomický zákon socializmu", ktorý mal spočívať v čoraz plnšom uspokojovaní stále rastúcich potrieb pracujúcich. Rozmaznaný slobodnou, disidentskou atmosférou nášho gymnázia som napísal, čo si myslím a prešiel k ďalšej otázke.
Došlo mi o týždeň, keď súdružka profesorka spustila krik o podmienečnom vylúčení zo školy a podobne. Pod poctivo odcitovanú definíciu som totiž spontánne pripísal: „Demagogická fráza, určená na ohlupovanie širokých más, v praxi neuskutočniteľná.“
Súdružka profesorka to zrejme vzala príliš osobne. Ja som tým chcel iba vyjadriť všeobecnú skúsenosť, že túžby vzhľadom na možnosti rastú vždy geometrickým radom a našťastie ich nikdy nemožno úplne uspokojiť.
Človek je tvor nenásytný. Tým nemyslím nič zlé. V každom človeku je energia, ktorá ho presahuje, vedie k tomu, aby hľadal niečo viac, vzbudzuje nostalgiu za tým, čo nemá. Zdá sa nekonečná, ženie človeka za hranice prítomného okamihu a momentálnych možností. Mobilizuje rozum, city, vôľu a praktické schopnosti človeka a umožňuje mu prekonávať seba samého. Je však aj zdrojom jeho najhlbších konfliktov medzi tým, čo má, môže a po čom túži.
Túžba je zároveň Achillovou pätou ľudskej duše – je stále náchylný uveriť sľubom. Už dávno je prekonaný Leninov revolučný zvrat, podľa ktorého revolúciu treba začať v najchudobnejšej krajine, lebo tým, čo nič nemajú, možno všetko sľúbiť. Za pomerne lacný peniaz tak urobil svetovú revolúciu. No ukázalo sa, že sľubmi možno lákať aj tých najbohatších.
Prieskumy jednoznačne potvrdzujú, že čím viac človek má, tým väčšie sú jeho ambície. A zároveň jeho nespokojnosť. Vec sa komplikuje ešte viac, ak sa túžba „byť“ nahrádza túžbou „mať“. Vtedy napĺňanie túžob vytvára paradoxne prázdnotu v duši a nespravodlivosť v živote. Trik sa vydarí vždy znova, túžba človeka je živšia ako jeho pamäť. Lebo väčšinou veľa sľubuje ten, kto chce málo dať.
V nastávajúcich národných dostihoch veľkých sľubov nebude ľahké zachovať si triezvu hlavu. Dokáže to len ten, kto si zachová aj slobodné srdce. Sľuby totiž treba hodnotiť súčasne objektívne, nakoľko je ich možné splniť, ale aj subjektívne, čo vo mne zobúdzajú a prečo som im náchylný dať hlas. Človek zostáva človekom, ak túžba mať, neprevládne nad túžbou byť.