Vinu na druhých
Začnem tiež od druhých, dobre ďaleko. Počas ostrej hádky zahryzol vraj jeden Číňan druhému do nosa. Oboch predviedli pred sudcu. Obžalovaný sa bránil: "Ten človek klame! Pohrýzol sa sám!" Stále kričal a prstom ukazoval na toho druhého. "Veď nos je nad ústami," namietal sudca. "Ako si doň mohol zahryznúť?!" "Vyliezol na stoličku!"
Okamžite nám miesto ďalekej Číny naskočí v mysli blízka spoločenská a politická scéna. Získavať si podporu presviedčaním, že tá naša alternatíva je pre ľudí lepšia a pre spoločnosť výhodnejšia, to už takmer vymizlo. Chcelo to buď kus odvahy, vízie, nápadu, alebo aspoň trochu fantázie.
Dnes sa zdá, že ľahšie zvíťazí ten, kto druhého presvedčivejšie obviní. Veď už aj známe „komu sa nelení…“ pokračuje po novom „ten druhému jamu kope“. A „kto druhému jamu kope, tomu sa zelení“. Prvý, kto na to doplatí, a nielen v epizódke z Číny, je práve logika.
Neplatí to len v politike, zvlášť v tej predvolebnej. Tu len lepšie vyniká všeobecná ľudská náklonnosť riešiť svoj problém hádzaním viny na druhého. Napríklad kritizovaním niečej činnosti vlastnú lenivosť. „Jedni robia, druhí kritizujú. Keby aj tí, čo robia, kritizovali, tí, čo kritizujú, by nemali čo robiť,“ povedal ktosi trochu zložito o jasnom jave.
Hľadanie vinníkov a hádzanie vín nie je len špecialitou súčasnej straníckej činnosti. Samotná politika a verejný život všetkých smerov a zafarbení sa stáva veľkým odpadovým košom najrozmanitejších obvinení. Keď sa niekto príliš rozohňuje o politických nešvároch a antipatických lídroch, obyčajne zdanlivo odbočím a spýtam sa, ako je to s jeho problémami v rodine.
„Ako viete, že sa hádame?“ býva častá prekvapená odpoveď. „Lebo príliš zanietene politizujete…“ Málokedy človek trafí tak presne ako v podobných prípadoch. Napokon to isté sa kedysi riešilo klebetami či inými formami známej zákonitosti projekcie, teda usilovnej snahy naprávať alebo odsudzovať vlastné chyby na druhých.
Iste, verejný život potrebuje aj verejnú kritiku. Len je umenie rozlíšiť záujem o spoločné dobro od podvedomého sebaventilovania a sebaospravedlňovania. Umením pokojného života je vraj naučiť sa rozlišovať podnety a hnutia vlastného srdca. Potom človek jasnejšie vidí aj skutočné nešváry verejného života.