Netreba zaknihovať
Ľudia sa radi zaoberajú otázkami čítania. Pýtajú sa iných, čo čítajú. Ktovie z akých dôvodov? Možno si chcú skonfrontovať, či sa uberali pri čítaní po tej istej alebo podobnej ceste a hľadajú spoločné body s ušľachtilosťou a úspešnosťou opýtaného.
Možno chcú iba zistiť, čo opýtaný číta a oni sa snažia uhádnuť, kto to je. Možno sa mu snažia odporučiť, čo si má prečítať, aby pochopil, kto je on, ten, ktorý prezrádza trinástu komnatu tajomstva čítania, a tak lepšie nájdu tému na banálny rozhovor o sexe, lebo ten bol možno príčinou prvotného rozhovoru o knihe. Možno ide iba o prestíž a samoľúbosť zvedavého a spovedaného v zmysle jedinečnosti, vykúpanie sa vo výnimočnosti.
Možno hľadanie spoločného humoru a pohľadu na svet okolo, ktorý spoluvytvárame a sme s ním veľmi, stredne a málo spokojní. Možno to je záujem, aby sa viac predávalo kníh. Ktovie, či by sa viac písalo, keby sa viac čítalo? Ako balansuje táto spätná väzba? Ako to môže prehovoriť do štatistiky, ktorá si drží prednú priečku pred malým a veľkým klamstvom? Možno je to obyčajná zvedavosť pokrstená škodoradosťou. Možno to má tisíc ďalších dôvodov, ale jasné je, že vám nikto nepovie a nevysvetlí, prečo číta a prečo nečíta. Je to taká súkromná vec, že otvorenejšie sa dá porozprávať o iných potrebách človeka.
Je zrejmé, že keď ste zaľúbený, čítate niečo iné, ako keď prahnete po sexe. Keď vám prednášajú asertivitu a vy to v momente pochopíte, nedokážete si spomenúť, ktoré knihy to v minulosti spôsobili. Dôležité je, kde vám to prednášajú. Ak vo firme, ktorá vás učí klamať ľudí kvôli zisku, tak vám to čítanie bolo aj tak na pendrek. Pracovníka sisky pri protivládnych demonštráciách môžete spoznať podľa toho, že drží noviny Sme.
Kto čítal Winnetoua, nemusel v ňom prečítať ušľachtilosť a jeden za všetkých, všetci za jedného, platí v románe inak ako v živote. Niežeby sa ľudia o knihách nemali baviť, ale je veľmi citlivé kto, ako, kedy, prečo. A možno je to úplne jedno, ako veľa vecí, keď mnoho spoločenských vecí nefunguje.