Upršaná nedeľa
Pozeranie starých fotografií je v takomto daždivom počasí obľúbený šport. Jednak preto, že čím sú staršie, tým sú ľudia na nich mladší a je bez sporu nezanedbateľné, že aj my.
Preto si ich tak radi pozeráme, lebo si, ruku na srdce, hovoríme, že nám to vcelku slušalo a dúfame, že ešte aj teraz je to skutočnosť. Nie sme ochotní pripustiť, že zub času sa do nás nemilosrdne zahryzol. Komentujeme však v tej súvislosti iných, spomíname, kto je ten a kto je tamten, ale zrak nám vždy skĺzne do miest, kde stojí naša figúra.
Vidíme ľudí, ktorí už medzi nami nie sú, ľudí, ktorí nás opustili, a tých nemôžeme ani vystrihnúť, lebo to by sme museli postrihať nielen polovičku fotografií, ale aj polovicu spomienok. A tak vzdycháme, robíme sa, že nás to už nedojíma, máme sklon myslieť na to lepšie, spomíname veselé príbehy, my sme tí lepší v nich, berieme do rúk inú fotografiu, načíname iný, ešte veselší a prijateľnejší príbeh. Vonku prší. Nostalgia a k tomu aj tie piesne z rádia, lebo aj tie púšťajú ľudia, čo sa aspoň dívajú z obloka a keby nemuseli pracovať, tak by si tiež pozerali staré albumy, so starými otcami, matkami, dávnymi frajermi a nádejnými ženíchmi a vzdychali by, ako ten hnusný čas letí a čo by sa vtedy dalo, keby…
Človek má dojem, že by mal vybehnúť niekde do života a skúsiť to ešte raz nanečisto, niekde, kde to žije, niečo zažiť s týmito skúsenosťami, dať sa pri tom cvaknúť a tak zastaviť tú chvíľu, aby niekedy, keď bude pršať a bude mu otupno, mohol pozrieť do albumu a skonštatovať, že ten čas naozaj nekompromisne letí a zmieriť sa s tým je ťažké. Ešte šťastie, že občas prší a človek má na to čas, lebo inak by len stále niekde pobehoval, fotoaparát by cvakal a nebol by čas uvedomiť si, že je starý ako Matuzalem a že nemá síl ani náladu niekam vypadnúť a dať sa fotografovať pri nedorozumeniach, ktoré je človek náchylný považovať za šťastie. Hoci na tejto fotke to vyzerá, že je všetko inak, ale nie a nie si spomenúť, čo sú to za ľudia a kedy to vlastne bolo. Keď však ide o šťastie, je to aj jedno.