Reality check
Zatajovanie vysokých civilných obetí, nespoľahlivé informácie, technické problémy sofistikovanej výzbroje, rastúca nenávisť miestneho obyvateľstva, "spojenci", ktorí si musia kryť chrbát, a tak spolupracujú s oboma stranami, nemožnosť vojenského víťazstva a strácajúca sa možnosť politického riešenia... vitajte v realite vojny.
Únik dôverných informácií o vojne v Afganistane na Wikileaks vyvolal u militantných jastrabov a ich obhajcov dvojakú reakciu. Časť kritizovala samotné zverejnenie informácií, údajne preto, že ohrozujú bezpečnosť jednotiek. Ďalší informácie bagatelizujú s tým, že sú „neoverené“, prípadne „dávno známe“. Ponechajme bokom, nakoľko si tieto vyhlásenia odporujú. Hranie na city je priehľadným pokusom cenzurovať pravdu.
V jednom však majú apologéti okupácie pravdu – fakt, že je táto vojna špinavá a stratená, a jej predlžovanie nevedie k vzniku demokratickej, stabilnej krajiny, ale nenávisti a posilňovaniu Talibanu, bol už dávno známy. Presnejšie, mohol byť. Varovné hlasy sa ozývali už na začiatku konfliktu. Kritici však boli označovaní za obhajcov teroristov, nebezpečných radikálov, v lepšom prípade zosmiešňovaní ako morálni relativisti. Vojna v Afganistane bola prezentovaná ako „svätá vojna“ a na jej ospravedlnenie boli podľa potreby zneužívané obete teroristických útokov z 11. septembra 2001, smutné následky drogových závislostí v rozvinutom svete či utrpenie domáceho afganského obyvateľstva pod vládou Talibanu. Afganská „misia“ však celosvetovú hrozbu terorizmu zhoršila, údajní hlavní vinníci útokov z 11. septembra sú nepotrestaní (zato však v zajateckých táboroch a tajných väzniciach roky pykalo mnoho nevinných), afganský narkobiznis nádherne prekvitá a návrat Talibanu do vlády (alebo k vláde) je stále reálnejšou možnosťou.
Posledným kŕčom imperiálnej nadutosti býva snaha vysvetliť to „nepripravenosťou“ Afgancov na demokraciu, ľudské práva či pokojný, mierový vývoj. Ak však dnes väčšina z nich uprednostňuje návrat Talibanu pred pokračujúcou intervenciou, podporujúcou neschopnú a skorumpovanú vládu, nie je to znak ich „barbarstva“. Je to dôkaz absolútneho zlyhania cieľov, s ktorými sa invázia v roku 2001 začala. A natískajú sa dve ďalšie, ešte horšie možnosti – skutočné ciele boli iné, prípadne šlo o kŕčovitú, nepremyslenú reakciu.
V rokoch 2008 – 2009 nastal na „Západe“ prelom v postojoch k vojne v Iraku. Väčšina politikov akceptovala bezvýchodiskovosť konfliktu a začala hľadať stratégie ústupu. Vtedy sme mali šancu urobiť to isté v Afganistane. Namiesto toho sa z neho stala posvätná misia – vojna, ktorej „spravodlivosť“ mala vyvážiť iracký poklesok, víťazstvo v nej malo dať zabudnúť na iracké zlyhanie. Americký prezident z nej urobil prioritu zahraničnej politiky, NATO test svojej relevantnosti. Uniknuté dokumenty potvrdzujú to, čo zdravý rozum našepkával už predtým – bola to zlá voľba.