Syndróm hooligans
Ešte nedávno bol futbal pre mnoho ľudí niečo ako otravná mucha, ktorej sa dalo zbaviť mávnutím diaľkovým ovládačom. Pri predstave futbalu mi ale už dávno prestalo pred vnútorným zrakom defilovať pár upotených ľudí, ženúcich sa sprava doľava a naspäť za predmetom, ktorý im nielenže uniká, oni/y ho po dobehnutí ešte aj od seba odkopnú. Ak v tom vidia zmysel, a to oni/y zjavne vidia, je to v poriadku.
Kde ale nastal ten zlom, keď som – a iste nielen ja – prestala vnímať futbal ako otravnú muchu? Čo sa futbalu stalo, že sa mi v súvislosti s ním vybaví už len tlupa násilných hlupákov, bitky, alkohol, dymovnice a policajti, kam len oko dohliadne? Aj vy už považujete futbalových fanúšikov len za nebezpečné indivíduá a najradšej by ste ich vykázali za hranice svojho mesta?
Povesť futbalu a skutočných futbalových fandov dopláca na zopár výrastkov, ktorých drží pokope sebavedomie kolektívnej agresie, a s ktorými si nikto nie, že nevie poradiť, ale zrejme nechce. Kvôli futbalu a peniazom s ním spojeným je predsa dovolené čokoľvek. Aj dať niekomu bezdôvodne a väčšinou aj beztrestne po papuli. Veď každý niekomu drží – či už palce v zápase, prsty v peňaženke alebo hlavu v piesku.
Dobrému menu futbalu by prospelo, ak by boli hooligans vyhnaní z raja, v ktorom sa celá zdaňovaná populácia skladá na ich agresívne bakchanálie. Účinné opatrenia existujú. Kompetentným – polícii i mestu poradím, odkiaľ začať. Je to veľmi jednoduché. Stačí nepatriť k nim. Myslíte si, že preháňam!? Pri spomienke na o pomoc volajúcu ľudskoprávnu demonštráciu, na ktorú sa polícia nepripravila (vykašľala sa) v porovnaní s dokonale zasahujúcou policajnou mašinériou na voľnočasovej ľudovej zábave, som si istá, že nie.
Ak je pre mesto a políciu ochrana ľudí na Dúhovom Pride menej dôležitá ako ochrana ľudí počas futbalového zápasu, niečo nie je v poriadku. A ja budem svoje dobré rady nad zlato chrliť ďalej – dnes a denne: stačí nepatriť k nim, stačí nebyť ako oni…