Problémová krajina
Je to príbeh dvoch lídrov susedných krajín a ich prvých krokov na scéne bruselskej politiky. Začnime od konca. Druhým lídrom je nový poľský prezident Bronislaw Komorowski. Na návšteve Bruselu asi prekvapil mnohých, ktorí boli zvyknutí na konfrontačný štýl jeho predchodcu.
Nejde o to, že opakovane zdôrazňoval potrebu „solidarity“ v európskej politike – to robili aj jeho predchodcovia, rovnako ako mnohí iní politici postkomunistických krajín. On však bol pripravený niečo ponúknuť.
Oznámil, že Poľsko je pripravené zúčastniť sa na európskych projektoch postavených na princípe solidarity aj v prípade, že preň nie sú povinné, pretože sa uplatňujú len na členov eurozóny. Toto vyhlásenie sa dá čítať aj tak, že Poľsko je pripravené prispieť k Európskemu finančnému stabilizačnému mechanizmu, dokonca aj na pôžičku Grécku…
Tou prvou líderkou je, samozrejme, naša premiérka. Krátko sa úplne zbytočne pokúšala partnerov v Bruseli presvedčiť, aby znížili výšku nášho príspevku. V skutočnosti ich asi utvrdila iba v tom, že za „principiálnym“ nesúhlasom novej vlády sa skrýva iba snaha dostať rovnaké výhody za menej peňazí (znížením nášho príspevku k mechanizmu by sa nijako neznížila miera ochrany, ktorú nám poskytuje).
Potom sa vrátila s prázdnymi rukami a urobila populistické gesto: príspevok k mechanizmu podpísala, súčasne sa však postavila proti pôžičke Grécku. A aby toho nebolo málo, pridala útok na člena komisie. A ten zaklincovala videorozhovorom pre Wall Street Journal, kde obvinila zo zlyhania banky, vlády, ratingové agentúry, Eurostat a komisiu.
Nie že by nemala pravdu. Obyčajní Gréci, ktorí si túto krízu odnesú najviac, za ňu môžu najmenej. Problémom je, že sa opäť k problému postavila ako niekto „zvonka“. Áno, Európska únia a jej inštitúcie nesú časť zodpovednosti za grécku krízu (a problémy eurozóny), rovnako tak vlády členských krajín. Ak by existovali kontrolné a korekčné mechanizmy, ktoré len teraz narýchlo vytvárame, nikdy sa to nemuselo stať.
Možno chybou vôbec sa púšťať do experimentu s menovou úniou, ktorá sa neopiera o hlbšiu integráciu, silnejšiu spoluprácu v iných oblastiach – rozpočtovej, daňovej či sociálnej. No túto chybu musia naprávať všetci európski partneri spoločne. Nepomôže, ak sa niekto vyvlieka zo zodpovednosti. Slovenská premiérka by mala pochopiť, že už nie je líderkou opozície, mesiášom, ktorý (na vlastné prekvapenie) porazil Fica. Je európskou političkou, s plnou zodpovednosťou za budúcnosť krajiny a EÚ.
Vo vyhlásení poľského prezidenta spomínanom na začiatku bolo nepochybne trochu vypočítavosti. Koniec koncov, ani sa tým netajil – solidaritu podporuje aj preto, lebo práve vďaka nej sa budú v budúcnosti bohatšie európske krajiny skladať na rozvoj chudobnejších regiónov.
Prejav solidarity dnes má zabezpečiť vplyv v budúcnosti. Poľsko si vyskúšalo rolu problémovej krajiny EÚ, ktorá sa snaží vydupať si vplyv tým, že ostatným vyhadzuje na oči ich minulosť či nelegitímnosť. Nefungovalo to. Ešte je čas poučiť sa.