Správa o stave Únie
Dlhoočakávaná správa predsedu Komisie o "stave Únie" ilustrovala stav, v ktorom sa dnes Únia nachádza. Hoci asi trochu nechtiac. Namiesto veľkej idey nafúknuté slová, namiesto poctivého zhodnotenia situácie ohlasovanie veľkých plánov, pri ktorých sa nik neskôr neunúva hodnotiť výsledky.
Barrosov utorňajší prejav pred poslancami Európskeho parlamentu bol v bruselských kruhoch občas porovnávaný so „Správou o stave Únie“ (tentoraz však inej, americkej), ktorú pravidelne podáva prezident USA. No zatiaľ čo prejav amerického lídra sledujú milióny divákov v Spojených štátoch aj v zahraničí, Barroso určite také auditórium nepritiahol.
Jeden príklad hovoriaci sám za seba: predsedovia parlamentných skupín si pôvodne chceli vynútiť účasť europoslancov pokutami pre tých, ktorí sa na prejav nebudú unúvať. Nakoniec to museli vzdať kvôli odporu spomedzi vlastných radov.
Hoci z obsahového hľadiska Barrosov prejav nič nové či neočakávané nepriniesol, nakoniec podal pomerne presný obraz stavu, v ktorom sa Európska únia nachádza. Už v úvode šéf Komisie upozornil, že nebude hovoriť o únii, aká je, ale akú by ju chcel mať. Čo je trochu paradoxné, keďže prejav sa volal „správa o stave“, nie „programové vyhlásenie“. Pre Barrosa bolo asi jednoduchšie hovoriť o ďalších skvelých plánoch, než poctivo priznať problémy zo zlyhania.
Okrem iného aj preto, že jeho exekutíva (viac predchádzajúca, než súčasná) má na nich dôležitý podiel. Problémom je, že taktika parného valca – neobzerať sa dozadu, ísť stále vpred – nekorešponduje s imidžom Únie „počúvajúcej občanov“. Posledný prieskum verejnej mienky Eurobarometra ukázal znepokojivý prepad popularity EÚ. Od šéfa inštitúcie, ktorá má brániť komunitárne záujmy, by sa očakávala aspoň nejaká reflexia.
Druhým charakteristickým znakom bola chýbajúca „veľká idea“. Európska integrácia je pravdepodobne odkázaná na to, aby bolo jej každodenné fungovanie utápané v stovkách malých problémov, čiastkových i väčších kríz, a ich ad hoc riešeniach. Koniec koncov, práve týmto spôsobom Únia v dnešnej podobe vznikla. Z kompromisov a dočasných riešení. V jej šťastnejších časoch však za nimi stála zásadná idea, ktorá dokázala inšpirovať politických lídrov a pritiahnuť verejnosť.
Dnes sa integrácia podobá viac na nudnú kancelársku prácu, s chvíľkovými vzplanutiami v otázkach, ktoré majú v niektorých krajinách vnútropolitickú rezonanciu (členstvo Turecka, sloboda poskytovania služieb, atď.). Mix byrokratickej rutiny a národného populizmu určuje riešenie aj takých zásadných otázok, ako je inštitucionálna štruktúra či prehlbovanie integrácie.
A tak pri maľovaní skvelej budúcnosti EÚ Barroso ponúkol mnoho veľkých slov – hospodárske riadenie, jednotný trh, atď. – no bez toho, aby sa unúval rozmeniť ich na detaily či zasadiť do širšieho obrazu Európy, ktorú chce vytvárať. Aby sme však boli féroví, aspoň pre jedného človeka bol Barrosov prejav pozitívnym a potenciálne dôležitým momentom. Pre Barrosa. Bol to predsa on, kto prednášal „Správu o stave Únie“, a nie Van Rompuy, šéf Európskej rady.