Rómsky pápež
Pápež Benedikt XVI. odkázal francúzskemu prezidentovi, že sa s ním chce stretnúť. Predmetom pohovoru nebudú fundamentalisti, ktorých prinavrátenie do vatikánskeho košiara pobúrilo francúzsku biskupskú konferenciu, lebo neuznávajú závery druhého Vatikánskeho koncilu, ale deportácie Rómov.
Sarkozyho plán bol pritom jednoduchý. Operácia mala vytvoriť mediálnu karanténu pre popredného člena vládneho kabinetu – Erica Woertha. Ministra práce, ktorého Sarkozy poveril, aby „predal“ verejnosti predĺženie veku odchodu do dôchodku. Woerth spolu s manželkou sú kvôli madam Betancourtovej, dedičke impéria L'Oréal a najbohatšej dámy krajiny, zapletení do čoraz viac narastajúceho škandálu financovania politických strán. Jedným z jeho vyvrcholení bola minulotýždňová policajná prehliadka v sídle Sarkozyho vládnej strany UMP.
Druhou chybou bolo, že deportácie Rómov, ranné policajné zásahy, čo oddeľovali deti, ženy a mužov, prišli na televízne obrazovky len niekoľko mesiacov po tom, čo sa v kinách objavili dva historické filmy. Prvým bol La Rafle du Vel' d'Hiv – o udalostiach zo 16. a 17. júla 1942, keď vichystická polícia zatkla trinásťtisíc parížskych židov vrátane veľkého množstva detí. Väčšina z nich skončila v nemeckých koncentračných táboroch. Druhým – Sloboda od rómsko-berberského režiséra Tonyho Gatlifa o deportáciách Rómov.
A silové zložky pokračovali vo svojej „práci“ aj napriek výzvam ľudsko-právnych organizácii, kritike cirkví, rabínov, imámov a členov samotnej UMP. Christine Butinová, šéfka kresťansko-demokratickej platformy a bývalá Sarkozyho ministerka, pohrozila, že UMP opustí.
Na frankofónnych weboch aj napriek tomu kolujú zasvätené varovania o Rómoch, ktorí vám v Carrefoure unesú dieťa, aby ho buď predali na kebab, alebo použili na čary. Základom tejto urbánnej legendy je stredoveká povera o židovskej obeti kresťanských detí, ktorých krv mala slúžiť ako dip k „nehanebným macesovým čipsom“ počas zápasov Golemov v aréne. Zdá sa, že rasistická hitovka starej Zóna A Cigánsky problém vyriešiť treba sa stala v Európe populárnou.
Existuje pritom množstvo spôsobov, ako riešiť situáciu nielen Rómov, ale všetkých stigmatizovaných skupín obyvateľstva. Je síce povzbudivé, že pápež vyzval francúzskych pútnikov, aby dokázali prijať univerzálny rozmer človeka a naučiť sa akceptovať cudzincov. No na ľudskosť nepotrebujeme „nezištnú“ sociálnu prácu cirkví, zapáchajúcu metafyzickým kolonializmom. Ak by bolo kresťanstvo účinné v boji proti sociálnej vylúčenosti a najmä malo schopnosť robiť ľudí lepšími, tak by naši politici, „nasáčkovaní“ v nedeľných kostoloch boli už dávno vyhlásení za svätých.
Riešením je nielen fiktívna, ale skutočná rovnosť šancí, aby sme nediskriminovali rómske deti len preto, že sa nenarodili pod Slavínom, ale v Osade. Riešením je, aby sa na scéne konečne objavili pozitívne vzory z rómskej komunity, ktoré dokážu inšpirovať novú generáciu už len tým, že sa budú k svojmu pôvodu hrdo hlásiť. No predovšetkým si musíme uvedomiť, že „ich“ situácia je našou spoločnou situáciou, pretože spolu tvoríme jedno spoločenstvo.