Sme sami
Návrat k tej istej téme by mohol byť únavný, keby sa téma nevracala sama. Neospravedlniteľne egoistický výkrik Slovenska v súvislosti s Gréckom, sprevádzaný snahou poúčať Európu, začína prinášať plody. Dostávame sa do izolácie.
Návrat k tej istej téme by mohol byť únavný, keby sa téma nevracala sama. Neospravedlniteľne egoistický výkrik Slovenska v súvislosti s Gréckom, sprevádzaný snahou poúčať Európu, začína prinášať plody. Dostávame sa do izolácie.
Čoraz zúfalejšie sú už aj reakcie spoluobčanov, ktorí to ešte stále nechcú pochopiť. Keď čítam ich príspevky k tejto téme, je mi čoraz smutnejšie: Gréci sú klamári, špinaví, darmožráči, ktorí nič nerobia. Dozvedel som sa dokonca, že niektorí svojho času – v priebehu peloponézskych vojen (!) – kolaborovali s Peržanmi. Až tak veľmi musia byť dnes Gréci špinaví, aby sme my mohli aspoň vyzerať ako čistí.
Tragikomické je to najmä preto, že od nás, okrem týchto kliatob, nadávok a výhovoriek, vlastne nič nedostali. „Prečo pochybujú o našej prítomnosti v EÚ? Prečo nik z tých nechápavých západných politikov nepochybuje o Grékoch? Prečo akoby vylučovali nás a Grékov nikto z EÚ nevylučuje?“ pýtajú sa mnohí moji rozčarovaní spoluobčania.
Napriek tomu, že odpovede sú navždy obsiahnuté v onom koncerte úbohosti, ktorý rozohral parlament pri hlasovaní, pri smiešnom handrkovaní o našich právach na rozhodnutie. Teda vlastne vo všetkom, čo by chcelo zastrieť skutočnú povahu tohto rozhodnutia. Lebo práve toto rozhodnutie v sebe nesie všetky znaky hlbokej mravnej deprivácie, ktoré sa nijako nedajú skryť a svet je na ne citlivý.
Veľmi nepríjemne sa nám kedysi počúvalo – v období Mníchova – že sme krajina, o ktorej nikto nič nevie, že angažovanosť mocností v záujme takej malej krajiny voči nacistickému diktátu je nezmyselná. Ktovie, čo si vtedy o nás hovorili v tých britských a francúzskych rodinách, ktorých synovia v „našom“ záujme bezprostredne nemuseli narukovať? Možno vynášali také isté súdy: o našej lenivosti, špinavosti, chudobe, o našej drotárskej či zbojníckej povahe. Až čas ich priviedol k poznaniu, že „by boli bývali bojovali“ viac za seba ako za nás.
Čo dnes môžeme vzhľadom na solidaritu spozorovať pri pohľade do zrkadla? Hanbu? Víťaznú grimasu chytráka? To nie je dôležité. Aspoň nie také dôležité ako evidentná istota, že za nami a pri nás už nik nestojí.