Ombudsman XXII
Ombudsmani zo Slovenska a Česka sa tento utorok dohodli na spolupráci. Na spadnutie je aj pripojenie ostatných verejných ochrancov práv visegrádskych krajín k tejto iniciatíve. Porušovatelia práv, traste sa!
Už celé roky sa občania a občianky obracajú na tento úrad s dôverou, že vyrieši spletité ľudskoprávne a občianske strasti ich každodenného života. Je to však naozaj tak? Slová klasika, nič proti ničomu, vystihujú pole pôsobnosti slovenského ombudsmana zrejme najlepšie.
Citujem zo zákona 564/2001: „Verejný ochranca práv môže príslušný orgán upozorniť, že jeho rozhodnutie alebo konanie je nesprávne.“ V preklade to znamená, že ombudsman nemôže napríklad ani zastupovať obete porušovania práv v súdnych konaniach. Je totiž iba „realizátorom tzv. nežného práva, v rámci ktorého svojou autoritou a apeláciou na príslušné orgány zabezpečuje výkon svojej pôsobnosti“.
Štúdium právomocí a pôsobností nášho ombudsmana je chvíľami rovnako podnetné ako čítanie Hellerovej Hlavy XXII. Príslušné orgány sa pod ťarchou strachu z tejto autority iste otriasajú v základoch. Ľudia, ktorí sú v uplatňovaní svojich práv ohrozovaní, nedvíhajú päste, ale kvalifikované, rýchle a účinné rozhodnutia súdov.
Hm. Ani ako správa z oblasti sci-fi neznie informácia o spolupráci ombudsmanov veľmi vizionársky, čo sa jej praktickej využiteľnosti týka. Bezzubosť tohto úradu je z radu tých bezmocností, ktorými Slovensko disponuje s cieľom zaslepiť všetko vidiace európske oči.
Sám úrad ombudsmana vo svojej poslednej správe, ktorú každý rok povinne predkladá parlamentu, už po ôsmy raz odporúča rozšíriť svoju pôsobnosť na všetky práva a slobody fyzických a právnických osôb. Nie som nevďačná. Ako občianska aktivistka si cením existenciu inštitútu ombudsmana.
Viac by som však ocenila, ak by mal skutočnú právomoc kauzy porušovania ľudských a občianskych práv riešiť a následne vymáhať nápravu. To by však náš parlament musel prestať byť hluchý, slepý, nemý a spokojný.