Európska daň
Európska komisia prelomila jedno zastarané a iracionálne tabu: navrhla, aby hlavnú váhu financovania rozpočtu EÚ niesla nejaká forma "európskej dane", nie príspevky členských krajín. V utorok totiž zverejnila návrh "revízie európskeho rozpočtu", ktorý obsahoval aj posilnenie "vlastných zdrojov únie". Za technokratickým jazykom sa skrýva politicky výbušná téma: zavedenie európskej dane.
Návrh Bruselu je logický. Rokovania o súčasnom spoločnom rozpočtovom rámci EÚ v roku 2005 sprevádzalo nepekné handrkovanie, kto má koľko prispieť, a kto koľko dostane. Keďže asi 70 percent príjmov tvoria príspevky členských štátov, schopnosť únie napĺňať očakávania, ktoré sa na ňu kladú, závisí od ich ochoty platiť. A tá je čoraz menšia. Najmä v terajších ťažkých ekonomických časoch.
Riešením je posilnenie „vlastných zdrojov únie“. Nie je to nová myšlienka. Do roku 1988 tvorili príspevky jednotlivých krajín len asi desatinu príjmov, zvyšok prichádzal z podielu na clách a poľnohospodárskych poplatkoch. Tie však postupne klesali a súčasne sa rozmnožovali úlohy EÚ – úmerne s nimi rástol spoločný rozpočet. Dieru zaplátali príspevky štátov.
Podľa komisie majú vlastné zdroje pochádzať z istej formy zdanenia oblastí, ktoré by bez prispenia európskej integrácie neexistovali. Teda spoločný trh, obchod s emisnými povolenkami, priestor finančných služieb a pod. Inak povedané, ak existencia Európskej únie prináša pridanú hodnotu (vyššie zisky) pre finančné inštitúcie, leteckých prepravcov, či viaceré firmy, jej fungovanie by sa malo spolufinancovať z podielu na týchto ziskoch – ich zdanením.
Politicky to už také jednoduché nie je. Slovo „európska daň“ spôsobuje u mnohých politikov alergickú reakciu. Pre euroskeptikov typu českého prezidenta Václava Klausa je to ďalšie znesvätenie posvätnej pôdy štátnej suverenity a dôkaz, že EÚ smeruje k vytvoreniu superštátu. Ďalším ide o vec politickej moci. Iracionálny odpor euroskeptikov teraz nechajme bokom. Technicky vzaté, je malý rozdiel medzi podielom na clách a podielom na ziskoch z obchodovania s emisiami.
Dôležitejší bude mocenský argument. Komisia síce zdôraznila, že nechce žiadne „peniaze navyše“ a vďaka vlastným zdrojom sa budú môcť znížiť príspevky štátov, o to im však vôbec nejde. Vlády nekonečné a politicky komplikované rokovania o tom, kto má koľko dať, potrebujú. Je to pre ne nástroj kontroly. Ak by sa spoločný rozpočet financoval dominante z vlastných zdrojov, výrazne to zvýši nezávislosť Európskej komisie.
„Čistí“ a najmä veľkí prispievatelia by stratili jeden zo zdrojov svojho vplyvu. Paríž sa môže obávať o poľnohospodárske platby, Briti o rabat, Nemci či Holanďania stratia mocenskú páku…Krajiny ako Slovensko – čistí poberatelia pomoci – by mali posilnenie vlastných zdrojov únie podporiť. Politika súdržnosti by menej závisela od štedrosti bohatších bratov na západe. To by sa však pri formulácii európskej politiky v Prahe, Bratislave či vo Varšave nesmeli presadiť hlasy, ktoré urobili zo „suverenity“ nedotknuteľný fetiš.