Európsky superštát?
Minulý týždeň sa lídri európskych krajín dohodli na zmene Lisabonskej zmluvy, teda akejsi miniústavy Európskej únie. Tak, aby aj po roku 2013, keď súčasný "euroval" prestane platiť, existoval záchranný mechanizmus pre štáty eurozóny. Akosi pričasto sa hovorí o nových kompetenciách. Smerujeme k superštátu?
Nuž, k tomu máme ešte veľmi ďaleko. Rozpočet EÚ predstavuje jedno percento hrubého domáceho produktu únie. Na porovnanie, v prípade členského štátu ide bežne o 35 až 40 percent. Európska komisia zamestnáva okolo 25-tisíc stálych pracovníkov. Praha napríklad sedemkrát viac. Európske inštitúcie fyzicky zaberajú len minimálny priestor: zopár budov v Bruseli a sem-tam v ďalších štátoch.
Únia je naozaj, ako hovoria akademici, „regulačný štát“. Vznikla ako spoločný trh a zmyslom systému európskych inštitúcií je tento spoločný trh rozumne regulovať. Európski byrokrati majú málo exkluzívnych právomocí. Takmer všetko, čo navrhnú, musia odobriť členské štáty spolu s Európskym parlamentom. Výraznejšie kompetencie majú iba v antimonopolnej politike.
Mimochodom, národné štáty doteraz ani len nenaznačili, že by súhlasili s vážnejším presunom regulačných právomocí do Bruselu. Napriek tomu, že máme spoločný energetický či telekomunikačný trh, si každý z 27 členských štátov ošetruje svoje územie vlastným regulačným úradom.
Iste, od roku 1993, keď sa Maastrichtskou zmluvou Európske hospodárske spoločenstvo pretavilo do Európskej únie, budujeme napríklad aj zahraničnú a bezpečnostnú politiku a spolupracujeme v právnych veciach. No s výraznými obmedzeniami. Aj v rámci Schengenského dohovoru si napríklad ktorýkoľvek štát môže dočasne znovu zaviesť kontroly na hraniciach.
Táto „viacúrovňová vláda“ je silou i slabosťou únie. Slabosťou najmä z komunikačných dôvodov. Bežný občan ťažko chápe, že EÚ nefunguje ako klasická hierarchická štruktúra, kde jedna úroveň sústredí všetky politické kompetencie.
Skutočne európskych projektov je veľmi málo. Únia sa v súčasnosti snaží skoordinovať výstavbu plynovodu Nabucco. Ten má obísť Rusko a privádzať plyn zo Strednej Ázie cez Turecko. Jeho budúcnosť je však nejasná. Lepšie vyzerá projekt Galileo, teda vybudovanie systému satelitného určovania polohy. Mimochodom, ako jeho ústredie navrhli Prahu. Plne funkčný je v súčasnosti len americký systém GPS, ktorý však vybudovali primárne pre potreby armády. EÚ chce poskytnúť alternatívu. Spolu s ruským systémom Glonass, ktorý sa pred mesiacom stal plne funkčným, a tiež s pripravovaným čínskym systémom.
Skutočné „európske“ výrobné projekty však zatiaľ vznikli iba tam, kde súkromný sektor využil vznik spoločného trhu na kapitálovo náročné investovanie s koordinačnou podporou európskych vlád. Napríklad európsky výrobca lietadiel Airbus, ktorý spravil z Európy leteckú superveľmoc. Či konzorcium GSM, ktoré dalo vzniknúť prvej skutočne masovo využiteľnej platforme pre mobilnú komunikáciu a zabezpečilo starému kontinentu vedúcu úlohu vo svete.
Áno, kríza vedie k posilneniu niektorých koordinačných právomocí na úrovni únie. No tá zostáva spoločenstvom suverénnych štátov. Kľúčovou úlohou pre jednotlivé krajiny stále zostáva mať dostatok ľudí, ktorí sa v europolitike vyznajú a vedia v Bruseli efektívne brániť národné záujmy.