Za koncom nosa
V čase, keď experti z Európskej únie a Medzinárodného menového fondu pripravujú drakonické podmienky írskej pôžičky a ďalším na rade môže byť Portugalsko či Španielsko, je zaujímavé zamyslieť sa, ako sa únia do tejto situácie vôbec dostala.
Tento týždeň Írsko oznámilo najdrastickejší úsporný plán vo svojej modernej histórii. Škrty v hodnote pätnásť miliárd eur a zvýšenie nepriamych daní nie sú asi správou, ktorú by chcel nejaký politik oznamovať voličom. Premiér Brian Cowen však nie je politickým samovrahom, iba si vyberal menšie zlo. Ohlásené opatrenia sú samozrejme súčasťou (a podmienkou) balíka pomoci, ktorý má Dublin dostať z eurovalu, od britskej vládu a MMF. Tí nežiadajú drastické fiškálne opatrenia preto, že by sa chceli Írom za niečo pomstiť, sú opäť výsledkom racionálnej kalkulácie. Usilujú sa upokojiť trhy, aby tým dali írskej vláde viac času na to, aby sa vyrovnala s problémami a aby írsky krach nespôsobil ešte väčšie problémy. Slovami, na ktoré dnes trhy počúvajú, sú „šetrenie“ a „zodpovedná fiškálna politika“. Investované peniaze chcú raz jednoducho späť.
Írsko si problémy čiastočne spôsobilo samo. Svoj hospodársky zázrak postavilo okrem iného na hypertrofovanom finančnom sektore. Vo chvíli, keď sa začala globálna finančná architektúra otriasať, sa to ukázalo ako fatálne rozhodnutie.
K bezprostrednému rozpútaniu krízy v Írsku prispeli snahy Nemecka prinútiť európskych partnerov, aby súhlasili s tým, že časť zodpovednosti za riešenie budúcich kríz ponesú banky. Reči o „pristrihávaní vlasov“ bankárov znervóznili, cena nových úverov pre Dublin (nevyhnutných preto, aby mohli splácať staré úvery, ktorými financovali záchranu bankového systému) narástla do tej miery, že pomoc z eurovalu sa ukázala nevyhnutná. A opäť, nemecká kancelárka nestrašila zmenou zmlúv a zdanením bánk len tak z pasie, alebo zo zlej vôle. Z pohľadu nemeckej vlády to bol úplne racionálny krok. Pred stále skeptickejšou verejnosťou sa dalo ťažko argumentovať, že ich krajina má kupovať záchranné koleso pre stále rastúci počet potápajúcich sa ekonomík na periférii eurozóny.
Takto by sme mohli pokračovať v sérii racionálnych rozhodnutí a hľadaní menšieho zla, ktoré môžu viesť k politickej katastrofe. Pretože ak bude po Írsku nasledovať Portugalsko a po ňom Španielsko a hospodársky rast, v ktorý všetci veria, sa neobnoví, možno ďalším krokom bude rozdelenie eurozóny, či skôr jej „očistenie“ od periférnych štátov. „Racionálne“ dôsledky, ktoré by z toho vyplynuli pre budúcnosť EÚ, sú už iným, no nemenej tragickým príbehom.
Antonio Gramsci kedysi povedal: „Nadmiera politického realizmu často vedie k tvrdeniu, že štátnik má fungovať len v rámci limitov tzv. efektívnej reality, že sa nemá zaujímať o to, čo má byť, ale len čo je. Znamená to, že nemá hľadieť ďalej ako na koniec svojho nosa.“ Fiškálna a sociálna únia sú v súčasnosti politickým tabu. Je čas pozrieť sa za koniec nosa.