Oplotená Moneyslava
Utorok popoludní som sa prešla po nábreží Dunaja okolo PKO bez toho, aby som na tom zarobila. Napriek tomu, že ma k ryžovaniu bez zábran láka tento stupídny a necitlivý slogan na každom kroku, nielen na našom bratislavskom genius loci. Mimochodom, utorok investori gýčovej skazy nábrežia nenechali slnko vyjsť bez zmieňovaného zárobku ani nad novým plotom okolo PKO.
Básnik Ján Kollár sa už v roku 1824 pýtal: „Co z nás Slávů bude o sto roků? Co že bude z celé Evropy?“ A hoci celý život riešil predovšetkým „nepodstatnú“ slovanskú vzájomnosť, súčasná Európa a Slovensko by ho zrejme pokojom nenaplnili ani v podstatnejších veciach.
Odpoveď na jeho otázku spred takmer dvoch storočí nie je totiž povzbudzujúca. Stali sme sa spoločnosťou ženúcou sa prioritne za mocou a mamonou. Bratislava (ale nielen ona) sa postupne mení v Moneyslavu bez vlastnej osobitej tváre a duše. A kto sa neženie so zarábajúcim davom, ženie sa sám proti sebe.
Viem, pán Kollár, za vašich čias to zrejme nebolo veľmi iné. Ľudstvo je nepoučiteľné. Dnes si však za pomoci moderných technologických hračiek zo štrngotu mincí urobilo celosvetové božstvo, všeľudovú zábavu, jediný životný cieľ a prostriedok k získaniu moci zároveň. Obraz dnešnej Európy, obraz dnešného Slovenska, obraz dnešnej Bratislavy… Arogancia a necitlivosť v zhone za mocou a peniazmi hýbu prítomnosťou a formujú dni budúce častejšie ako myšlienka či úsmev.
Niekedy ma v týchto súvislostiach prepadajú kacírske myšlienky (verím, že sa nestanú víziami). V necenzurovaných temných zákutiach mysle sa mi zdá, že by ľudstvu prospela jedna malá očistná apokalyptická kúra.
A ak by mi nebolo ľúto detí a zvierat, mojich blízkych a pár bláznov – žien i mužov meniacich „proti všem“ svet k lepšiemu – asi by som ľudstvu jedného dňa také katastrofické brieždenie, na ktorom by nezarobil nikto, dopriala. Možno by potom konečne zafungovalo ono známe: človek sa učí na vlastných chybách. Ale nemusel by sa. Stačilo by trochu viac citu…