Komunálny teror
"Snažím sa náhodne meniť trasy. Telefonujem, akoby vždy počúval aj niekto tretí. Na anonymné vyhrážky mám v počítači samostatný priečinok. Rozpracované spisy ukladám u viacerých ľudí aj s pokynmi, ako v nich pokračovať. A to nie som disident ani obeť perzekúcií tajnej štátnej polície – venujem sa komunálnej politike. Iba za uplynulé dva týždne sa piati regionálni aktivisti stali obeťami nevysvetlených útokov," napísal v novembri 2010 pre Osu, občiansku prílohu Pravdy, zelený aktivista Juraj Smatana. Nepreháňal.
V piatok 14. januára 2011 dvaja maskovaní muži s boxermi na rukách napadli synovca Juraja Smatanu. Mal na sebe podobnú bundu a čiapku, bol na bicykli – celý Ďuro, povedali by ste si s úsmevom – keby to v tejto súvislosti nebolo také desivé. Chlapca pustili so slovami: „To nie je Smatana.“ V noci zo soboty na nedeľu došlo k ďalším útokom na dom a majetok príbuzných Juraja Smatanu.
Ktovie, komu nekompromisný environmentalista brnká na nervy tak, že mu už stojí za organizovanie nátlaku naňho samého i na jeho rodinu. Juraj je skutočne aktívny kritik protiprávnych praktík – tipov na nasrdených mocných a bohatých môže byť viac. Nálepka občianskych „krikľúňov“ však zvyčajne v mocenských kruhoch vyvoláva skôr pobavenie ako obavy. Štátna a komunálna politika ich predsa prostredníctvom deravých zákonov a systému fifty-fifty vždy podržala. Dôvod na strach z klepnutia po prstoch nebýval na programe dňa. Tlak na Smatanu však svedčí o čejsi nervozite. Čo sa zmenilo?
Nedokonaný útok sa stal pár dní po odvysielaní relácie Reportéri o podivuhodnostiach zvernice v Strážovských vrchoch. Je to dostatočná indícia pre políciu, aby konala? Jaroslav Spišiak, staronový šéf polície, sľubuje pozitívny obrat v práci Policajného zboru smerom k dôvere a spokojnosti ľudí. Na Slovensku sme si už zvykli, že sľuby sú na to, aby sa sľubovali. Žeby práve príbeh Juraja Smatanu bol precedensom sľubovaných zmien? Nie sme síce ešte (napríklad) v Rusku, ale náš právny štát by si to určite užil.