Generácia vydedencov
Myšlienka nikdy nekončiaceho rastu stojí v základoch nielen nášho hospodárskeho systému, ale aj pohľadu na svet a nášho miesta v ňom. Čo ak si budeme musieť uvedomiť, že je presne tým, čím je: ideou, jednou z možných, spochybniteľných interpretácií reality.
„Lepšie už bolo,“ zvykneme občas sarkasticky odpovedať na otázku, kedy bude lepšie. V skutočnosti to tak však nemyslíme. Naše ekonomické správanie, vnímanie sveta i nášho miesta v ňom stoja na predstave, že jedinou cestou je cesta nahor. Neexistujú fatálne omyly, len nedostatky riešiteľné sociálnymi či technologickými inováciami. Možno treba občas utiahnuť opasok, ale to prejde.
Máme sa lepšie ako naši rodičia a naše deti dosiahnu ešte vyššie méty. Na tejto neustávajúcej ceste nahor ostane ležať pár obetí, no tie môžu zo zlyhania viniť iba seba samých či tragickú zhodu okolností. Môžeme im trochu pomôcť, alebo sa naučiť si ich nevšímať, nič však nemenia na našom historickom optimizme.
Zygmunt Bauman píše v jednom zo svojich komentárov o generácii vydedencov. Prvej povojnovej generácii, ktorá sa musí vyrovnať so sociálnym úpadkom. Už to nie je trest pre zopár lenivých či hlúpych, ale reálna hrozba pre väčšinu.
Táto generácia (a jej rodičia) investuje do svojho vzdelania, zvyšovania kvalifikácie, prípravy na „dynamický trh práce“. Odmenou sú jej nestále zamestnania a nekonečne sa predlžujúce série stáží, často neplatených. Z každej strany počujú, že sa už viac nebudú môcť spoľahnúť na štát so zaistením bývania, zdravotnej starostlivosti či dôchodku, ako to mohli urobiť ich rodičia či starí rodičia. Pre väčšinu z generácie vydedencov je jedinou alternatívou vzdať sa týchto nárokov, alebo si ich kúpiť na dlh. To už aj robia, koniec koncov aj so svojím vzdelaním.
V tzv. transformujúcich sa ekonomikách je tento vývoj skreslený a oneskorený. Predchádzajúce štrukturálne hospodárske zaostávanie, sociálna brutalita transformácie v 90. rokoch minulého storočia a pozitívne efekty pripojenia sa ku krajinám hospodárskeho centra udržiavajú presvedčenie, že teraz už naozaj smerujeme k svetlým zajtrajškom. V niektorých prípadoch to dokonca prerastá do mesianistických predstáv o historickom poslaní „prebudiť Európu“. Sklamanie môže byť o to horšie.
Bauman varuje pred politickými dôsledkami tohto zlomu. Generácia vydedencov sa zatiaľ prejavuje depolitizáciou, nedôverou k štandardným demokratickým inštitúciám (politické strany, voľby…), striedanými so sporadickými výbuchmi hnevu.
Politický mainstream im zatiaľ ponúkol len cynické vysvetlenie: „Inak to už nebude…“ A každé štyri roky pár nových „cool politikov“ či neokukaných tvárí a spasiteľov z blogosféry. Politiku môžu vnímať iba ako obrovskú a drahú Big Brother show, kde každého účastníka zaujíma len to, aby dostal dosť esemesiek. Inak by totiž mohol v ďalšom kole vypadnúť. Reálne rozhodnutia (a biznis) sa robia v réžii za kulisami.
Budeme sa čudovať, keď táto generácia vydedencov vymení mainstreamových populistov za tých extrémistických?