Záhradkári
Uplynulý týždeň ma na Slovensku zaujalo hneď niekoľko správ. Začalo sa to núteným odchodom bývalého primátora Bratislavy Andreja Ďurkovského z radov materského KDH a končilo výrokom Ústavného súdu k dvom zákonom, ktoré prijala minulá vláda. Medzi tým, to len aby sme sa nenudili, nejaké tie kauzy s predajom emisných povoleniek za cent či záväzok hlavného mesta zaplatiť takmer 800-tisíc eur, ktorý Ďurkovský podpísal v decembri tesne pred odchodom z funkcie.
Už sa teším na výsledok trestného stíhania v prípade búrania PKO či v súvislosti s privatizáciou bratislavských vodární. Bez ohľadu na trestnoprávne dôsledky je viac ako isté, že podpísanie záväzku deň pred odovzdaním funkcie je takým vulgárnym prejavom arogancie, že jedným z možných vysvetlení je, že Ďurkovskému asi niekto nedal na výber.
V prípade rozhodnutia Ústavného súdu o neústavnosti niektorých ustanovení zákona o zdravotných poisťovniach a o rozpore mimoriadnych opatrení pri budovaní autostrád s Ústavou SR, ma zaujala argumentácia bývalého premiéra JUDr. Roberta Fica: „Ak má byť jeden vlastník záhradky proti verejnému záujmu, tak poslanci súčasnej koalície dosiahli Pyrrhovo víťazstvo. Dosiahli len to, že výstavba diaľnic sa ešte viac spomalí.“
Vždy som si naivne myslel, že dodržiavanie Ústavy SR je verejným záujmom a ten, kto koná proti nej, koná proti verejnému záujmu. Tých 6 460 vlastníkov pôdy záhradkárov – ako ich Fico nazval – to určite nebolo.
Keby sa na Slovensku toľko nekradlo a dodržiavali sa zákony, tak už prinajmenšom päť rokov máme dobudované diaľnice bez schvaľovania neústavných zákonov. Preto je dobrou správou, že aj keď sa väčšina poslancov pre nejaký cieľ rozhodne, že poruší práva občanov, stále existujú fungujúce mechanizmy, ako tomu zabrániť.
Len dúfam, že sa „osamelej tigrici“, ako premiérku Ivetu Radičovú označil v článku britský týždenník The Economist, podarí presadiť zákon o hmotnej zodpovednosti verejných činiteľov. Až potom bude osamelá, ale možno si Slovač konečne povolí toľko uťahované opasky.