Lenkov Haydn a Scarlatti
Nemám žiadne ilúzie o úrovni médií, a to nielen na Slovensku. Ale tak zaprasiť mediálny priestor, ako sa to podarilo Igorovi Matovičovi a strane SAS, vyžaduje veľkú dávku exhibície a nevkusu.
Je mi jasné, že reakcie a komentáre na podobné nechutnosti si konzument, odchovaný Jednoduchou Máriou či tragicko-smutnou dvojicou z Košíc, vyžaduje. Horšie je, že okrem tohto nevkusu sa čoraz viac ukrajuje z priestoru pre informácie o veciach hodnotných, zaujímavých a v dobrom zmysle slova pozitívnych.
Jednou z takých, aspoň pre mňa, bolo vydanie CD s názvom Scarlatti – Haydn Sonatas akordeonistu Borisa Lenka, ktoré svojou interpretačnou úrovňou ďaleko prekračuje všedný slovenský priemer. Album vyšiel koncom minulého roka, no doteraz som žiadnu reflexiu nezaznamenal. Pätnásť klavírnych sonát od talianskeho barokového hudobného skladateľa Domenica Scarlattiho a rakúskeho skladateľa Josepha Haydna vzniklo pôvodne pre čembalo. Nahrávka v akordeónovom predvedení je prinajmenšom nezvyčajná. Asi najlepšie to vystihuje vtip, ktorý sa o akordeonistoch hovorieva: „Vieš, kto je skutočný džentlmen? Ten, kto vie hrať na akordeóne, no nehrá na ňom.“ Vtipu asi nechýba humor, ale pri počúvaní CD je zrazu hlúpy.
Nechcem týmto článkom suplovať recenziu, priestor je na to primalý. Skôr sa usilujem v tomto pekle vulgárnosti a nevkusu upozorniť na jednu z malých oáz, kde si môže trochu vnímavejší človek oddýchnuť. Recenziu nájdete v booklete CD, aj keď neviem prečo len v nemčine a angličtine, zato od popredného nemeckého hudobného kritika Joachima Kaisera.
Áno, je to môj kamarát – ako to už na Slovensku býva dobrým zvykom. Napriek tomu je to CD krásne. A ešte jedna skúsenosť: zatiaľ čo čakám, až mi opravár vymení súčiastku na pokazenom aute, v autodielni znie Scarlatti a Haydn – rozprávame sa o hudbe. Veru, ešte sú ľudia, ktorí počúvajú hudbu, čítajú knihy, chodia na výstavy a do divadla a tiež majú právo na informácie.