Metropola pod slamou
Veľa spoluobčanov sa obáva, že sa zo Slovenska pomaly vytráca jeho tradičný dedinský rozmer. Nemyslím si, že by sa v tomto zmysle bolo čoho báť.
Podobné pochybnosti sa však už dnes nijakým spôsobom netýkajú ľudí, čo ešte stále dediny obývajú. Väčšinou totiž nedávno utiekli z mesta a už vo vzdialenosti nejakých šesť kilometrov od najbližšieho hypermarketu intenzívne prežívajú pocity pravekého lovca pri ohnisku alebo akýsi ekologicky motivovaný a ústredným kúrením bukolicky spríjemňovaný návrat do neandertálskych jaskýň.
Typickým obyvateľom slovenskej dediny sa v súčasnosti stáva rodina z mestského paneláka, Holanďan a postaršia penzistka – najčastejšie Angličanka. Naopak, skutočného a nefalšovaného „sedláka“ alebo pravého dedinského odroňa dnes možno poznať iba podľa toho, že v hlavnom meste vytrvalo poberá príspevok za dochádzku z odľahlej doliny, o ktorej nevie ani to, že už tam tridsať rokov vedie asfaltka.
To, kto odkiaľ pochádza na nikom nepoznať, preto je dôležité všímať si aj sekundárne znaky, ktoré sa zmenili. Mýlil by sa, kto by si dnes predstavil príchod rýdzich dedinčanov v podobe „okrojovaných“ národniarov ovešaných fujarami a oštiepkami, s bryndzovými haluškami za golierom alebo s hlasným jačaním (s)prostonárodných piesní až po Trnavu.
Nie, kto by chcel zažiť skutočnú, nefalšovanú dedinskú atmosféru vo všetkých aspektoch poklesnutých kultúrnych foriem, musel by dnes isť na maškarný ples do Banskej Štiavnice. Napríklad kostýmy na ňom odrážajú tajné sny súčasnej dedinskej duše úplne presne.
Iným dôležitým príznakom je vzťah k Európskej únii. Stačí si všimnúť, čo o nej hovoria naši politici. Prípadne neprehliadnuť nijakú múdrosť o páde eura. Zreteľné sa to prejavuje aj v zahraničnej politike. Dobre zadubený dedinčan síce dokáže zistiť, že niekto z inštitúcií EÚ bol v mladosti maoista, no pritom mu nenapadne, že presunúť peniaze z vedy na stavbu diaľnic je približne rovnako boľševicky nekrôchané, ako zahrabať do cestnej komunikácie postrieľanú cársku rodinu.
Netreba sa na nich hnevať. Veď iba vďaka nim sa dostávame tam, kde sme kedysi boli. Aj keď by sme tam už asi veľmi byť nechceli.