Mission Impossible – pokračovanie?
Slovenská vláda vstupuje do rokovaní o permanentnom "eurovale" s jedinou zásadnou podmienkou: chceme také pravidlá výpočtu výšky príspevku, aby sme do spoločného fondu platili menej.
Pozíciu slovenskej vlády možno analyzovať z vnútropolitického a európskeho hľadiska. V rovine vnútornej politiky ide o prirodzený krok. Hoci pred voľbami kritizovala väčšina vtedajšej opozície (s výnimkou KDH) samu myšlienku záchranného finančného mechanizmu, po vytvorení novej vlády museli politický populizmus aspoň čiastočne nahradiť realizmom. S tzv. eurovalom súhlasili, kritiku však sústredili na údajnú neschopnosť Ficovho kabinetu vyrokovať pre Slovensko lepšie podmienky. Konkrétne, nižší finančný príspevok. Keďže teraz sa rokuje o permanentnom nástupcovi eurovalu, z vnútropolitického hľadiska by bolo ťažko obhájiteľné, ak by sa Radičovej vláda o dohodnutie lepších podmienok nepokúsila – aspoň formálne.
Z európskeho hľadiska je takáto misia Bratislavy k permanentnému stabilizačnému mechanizmu viac ako problematická. Na jednej strane platí, že s akýmkoľvek rozhodnutím budú musieť súhlasiť všetci členovia eurozóny. Hlas Slovenska má formálne rovnakú váhu ako nemecký či francúzsky. Súčasne však si bude musieť každá vláda zvážiť politickú cenu prípadného zablokovania dohody. Špeciálne slovenská, ktorej pozícia je vinou postoja ku gréckej pôžičke a nezodpovedných mediálnych vyhlásení o neúčinnosti európskych záchranných opatrení vratká.
Každá členská krajina má legitímne právo stanoviť si v rokovaniach podmienky či priority. Omnoho ľahšie sa však presadzujú, ak sa formulujú z pozície spoločného, európskeho záujmu, nie z čisto národného. Tentoraz ide skôr o druhý prípad. Slovensko žiada zmenu pravidiel výpočtu príspevku krajín do permanentného eurovalu preto, že chce platiť menej (a s nami má rovnakú požiadavku a rovnaké pohnútky i Slovinsko a Estónsko). To však znamená, že ostatní členovia eurozóny budú musieť zaplatiť viac…
Nie je to jediný dôvod, prečo nie je otvorenie otázky výšky národných príspevkov populárne. Znamená totiž i ďalšie skomplikovanie rokovaní, potenciálne aj oddialenie dohody. Čím neskôr ponúkne Európska únia riešenie, tým bude menej účinné a drahšie. Ak marcový summit nepríde s konkrétnym politickým rozhodnutím, ktoré hodnoverne preukáže schopnosť stabilizovať spoločnú menu, ďalšie rokovania už môžu byť zbytočné.
Naša vláda má však napriek tomu šancu uspieť. Berlín či Paríž by mohli byť ochotné platiť za stabilizáciu eurozóny viac, no niečo za to budú chcieť. Napríklad súhlas s ich predstavami o posilnení fiškálnej únie, harmonizácii daňových základov či zavedení bankovej dane.
Dúfajme, že sa slovenská vláda poučila z doterajších prešľapov v európskej politike a vyvaruje sa kategorických vyhlásení, ktorými sama seba zaháňa do kúta. A namiesto moralizovania bude predkladať argumenty.