Cestoviny
Slovensko! Adrenalín! Helikoptéry zhadzujú vrecká múky a cestovín na rodnú prsť. Od vybraných miest rachotia nákladiaky. Zmráka sa. Stmieva sa. K noci sa chýli. Ťapákovci sedia za slávnostným stolom. Uprostred je polievkový tanier, do ktorého mamka sypú celé vrecko múky. Dar vlády. Na prekonanie krízy.
Rodine mimovoľne stekajú po tvári slzy vďačnosti. Všetci si dávajú pozor, aby nenakvapkali do múky. Lebo naozaj ide o vzácny dar. Dievky v kúte spievajú trávnice a radostne navliekajú makaróny na špagety, aby večera bola sýtejšia. Ide o symbolický bezvaječný náhrdelník proti hladu.
V televízii vidno unavené tváre pracovníkov mimovládok, lesklé prilbice UNPROFOR-u, hasičov, sanitky a policajné autá. Akosi nevidno vláde blízkych a celkom spokojných dopravcov, mlynárov a pekárov. No hladovať sa nebude. Do chudobných rodín prichádza záchrana. Každý už vie, že vláda je skvelá, ba aj teraz robí iba to, čo vie. I keď by vôbec neprekážalo, keby aj niekedy inokedy stála na strane občanov.
Ťapákovci napriek jej úsiliu tušia, že ich čaká posledné dejstvo tragikomédie. Popísala ho už dávno prorocká veta z ôsmackého dejepisu zo šesťdesiatych rokov: „A potom prišiel exekútor a domácnosti zabavil kozu. Poslednú živiteľku rodiny.“
Pomoc je, pochopiteľne, vždy dobrá. V akejkoľvek forme. Ale predsa. Domov slovenských spisovateľov v Budmericiach sa blíži k odcudzeniu (rozumej: privatizácii). Kultúrne inštitúcie v hlavnom meste už pomaly putujú priamo do kasární. Teplárne sa strácajú v nenávratne. Diaľnice skracujú na "vedeckú“ dĺžku. PKO je v rukách Božích. Pre chudobných nastupuje prídelový systém.
Nemožno sa ubrániť dojmu, že slovenská spoločnosť sa ocitla akoby na rázcestí. Na jednej strane akoby ju čakal feudalizmus. Na druhej kasárenský komunizmus. Pred sebou akoby mala už iba socialistický sendvič, ktorý presne opísal francúzsky humorista Michel Coluche: „Lístok na šunku medzi dvomi lístkami na chlieb.“ No napriek tomu sa „Biafra ducha“ na Dunaji (vďaka ostatnému opatreniu vlády) prebudí ešte aspoň raz do sýteho rána. Len aby to nebolo naposledy.