Stratená dôvera
Stoličky autokratov v arabskom svete sa trasú a západné krajiny sa snažia narýchlo postaviť na "správnu stranu dejín". Súčasné dianie v arabskom svete by sme mohli považovať za tretí historický pokus o politickú emancipáciu a demokratizáciu. Zhodou okolností sa tieto vlny opakujú približne po päťdesiatich rokoch.
Na sklonku prvej svetovej vojny sa Arabi vymanili spod vlády rozpadávajúcej sa Osmanskej ríše. Mysleli si, že v západoeurópskych krajinách našli spojencov. Tie však len využili situáciu na rozšírenie sféry svojho vplyvu. Namiesto samostatnosti získali Arabi „dočasnú“ koloniálnu správu európskych mocností či bábkové režimy.
Hoci víťazi prvej svetovej vojny hlásali právo národov na sebaurčenie, išlo o selektívne právo. Ak odporovalo strategickým záujmom, muselo ustúpiť. Ospravedlnením bolo tvrdenie, že niektoré národy nie sú na samostatnosť „pripravené“, preto je potrebná blahodarná civilizačná misia bieleho muža.
Druhá vlna nastúpila o polstoročie. Na prelome 50. a 60. rokov sa cez skorumpované a polozávislé monarchie, ako aj európske kolónie v arabskom svete, prevalila vlna nacionalistických revolúcií a prevratov. O pol storočia neskôr z nich ostali autoritárske režimy, ktorých jedinou starosťou je vlastné prežitie.
Takzvaný slobodný svet hlásal demokraciu a ľudské práva, no keď prišlo na strategické politické a ekonomické záujmy, ukázali sa byť druhoradé. Domestifikovaný diktátor bol lepší ako nevypočítateľná demokratická vláda. A opäť sa, samozrejme, našiel pohodlný spôsob, ako vlastné pokrytectvo ospravedlniť.
Tentoraz sme načreli ešte hlbšie do nášho kultúrneho podvedomia, aby sme z neho vyhrabali zakorenené predsudky o „nezlučiteľnosti“ niektorých kultúr či náboženstiev s ideálmi ľudských práv a demokracie.
Odhliadnuc od pekných, no výrazne oneskorených výrokov európskych a amerických predstaviteľov nie je dôvod predpokladať, že sa tentoraz Západ zachová inak. Spojené štáty a európske krajiny sa pokúsia urobiť všetko pre to, aby prebiehajúce zmeny v arabskom svete ovplyvnili, obmedzili, či využili.
Buďme realisti. Z hľadiska strategických záujmov bude počet mŕtvych protivládnych demonštrantov druhoradý. Rozhodovať budú iné informácie, ako napríklad jedna aktuálna správa: „Ceny ropy už dosiahli svoje dvaapolročné maximum. Investori sa obávajú, že vzbury by mohli prerásť aj do ostatných štátov vyvážajúcich ropu.“
Dvakrát sme už arabský svet sklamali. A sme na najlepšej ceste urobiť to znova. Nepokojnú situáciu v severnej Afrike a na Blízkom východe začnú „stabilizovať“ armády v spolupráci s recyklovanými príslušníkmi bývalých režimov a my sa poponáhľame pogratulovať im k demokratickým zmenám.
Opäť sa otvoria kohútiky s ropou a plynom a druhým smerom začnú tiecť doláre, eurá a medzinárodná akceptácia. Noví vládcovia sa budú tváriť, že sú spravodliví, a my, že im to veríme. A keď sa začnú v idylickom obraze objavovať trhliny, nájdeme si znovu vierohodnú výhovorku, prečo sa „oni“ nemôžu mať tak dobre, ako „my“.