Hnedajú si pokoj
Keď John Galliano povedal na terase La Perle vedľa sediacej dáme, že je škaredá a Hitler by ju poslal s celou rodinou do koncentráku, ešte netušil, že sa jeho kariéra v módnom dome Dior o pár dní skončí. Anglického geniálneho návrhára nezachránil ani fakt, že jeho príchod zachránil pred pätnástimi rokmi Dior pred krachom.
Mondénny nacizmus pestovala už Diorova vnučka, ktorá ešte v roku 1962 chcela vo Francúzsku šíriť národný socializmus a predávať štylizované perlové variácie svastiky. Sympatiami k nacistom trpela aj Coco Chanel, ktorú z tohto zovretia neoslobodila ani spomienka na objatia Igora Stravinského. A otázka možného znovuvydania antisemických pamfletov Louisa Ferdinand Célinea, autora Cesty na koniec noci, dnes vzbudzuje rovnaké vášne ako v minulosti správy o Napoleonovom návrate do vlasti.
Keď sa biskup Ján Vojtaššák prihováral v roku 1941 za arizáciu majetkov, netušil, že si za to vyslúži oslavný pastiersky list, ktorý pred pár dňami čítali vo vybraných kostoloch. Ako už býva na Slovensku zvykom, s blížiacim sa výročím 14. marca sa rozbúchajú neogardistické srdiečka, v chrámoch zaznejú zádušné omše za Tisa a teologická múza dopraje vyvoleným božím služobníkom napríklad takéto perly:
„Zlý duch, ktorý celým svojím bytím nenávidí Krista a jeho Cirkev, má vždy ten istý cieľ, používa tie isté metódy, iba v obmenenej forme. Ten liberalizmus, ktorý sa presadzoval po vzniku ČSR, presadzuje sa aj dnes. Ešte že tu máme,“ povedané slovami dojatého biskupa Františka Tondru, „Jána Vojtaššáka, dnes už Božieho sluhu, kandidáta na blahorečenie, ktorý sa hneď od začiatku prejavil ako múdry a starostlivý pastier Božieho ľudu.“
Existuje fotografia, na ktorej Vojtaššák salutuje „Na stráž!“ tak prirodzene, že by mohol robiť predavača v obchode Thor Steinar. Pán Tondra je s nadchádzajúcim výročím asi priveľmi rozcitlivený, aby bral ohľad na také detaily. No rovnako veľký sentiment by nemal brániť apoštolskému nunciovi Svätej stolice na Slovensku, aby informoval pápeža o šokujúcich výrokoch kléru, ktorý stavil na to, že spoločenský liberalizmus porazí rovnakou rétorikou a rovnako tragickými postavami, ktoré slúžili nacisticko-gardistickému slovenskému štátu.
To, že sa Vojtaššák stal, ako to už v dejinách býva, nakoniec sám obeťou, nijakým spôsobom nezmenšuje podiel jeho viny na kolaborácii. Snahy o jeho svätorečenie iba dokazujú, že veľká časť katolíckeho kléru živí v sebe toxickú nostalgiu za totalitným režimom, v ktorom hrala jeho cirkev kľúčovú úlohu. Pokus urobiť z arizátora svätca sa prieči najmä tým morálnym imperatívom, ktorými cirkev kára „morálny relativizmus“ moderného sveta. Zároveň je urážkou pamiatky všetkých duchovných, ktorí boli počas druhej svetovej vojny v odboji a nepodľahli ilúzii o tom, že nacistická diktatúra môže byť prostriedkom na politickú emancipáciu a duchovnú integritu Slovákov.
Pán Tondra a jeho kolegovia by mali namiesto snáh vytvoriť zo slovenských dejín továreň na mučeníkov radšej rozmýšľať nad tým, akú desivú úlohu zohrala cirkev v období, keď bol prvý a posledný raz na čele slovenského spoločenstva vysvätený kňaz. Pretože nahovárať verejnosti, že sa morálne zlyhanie premení zázrakom dejinnej eucharistie na ťarchu kríža, je ďalším dôkazom, že cirkev po tom, čo prestala rozumieť súčasnosti, prestáva rozumieť aj vlastnej minulosti.