Komu prekáža MDŽ?
Červené klinčeky, obrusy s tradičnými kuchynskými vzormi a večerný opiáš najmä pre mužskú časť osadenstva podniku. Tak nejako vyzerali každoročné oslavy Medzinárodného dňa žien v nedávnej socialistickej minulosti. Darmo, komunistická propaganda (podobne ako tá cirkevná) veľmi dobre poznala silu rituálov.
Chlieb a hry, cukor a bič… klinčeky a diskriminácia. Dve strany jednej mince. Ženy dostali darčeky a utekali domov postarať sa o domácnosť a rodinu. Socialistická emancipácia sa totiž končila pri dverách bytov. A hoci priniesla aj veľa pozitív, ako je vysoká vzdelanostná úroveň a zapojenie žien do trhu práce, čítankové „mama varí v kuchyni, otec číta noviny“ bolo každodenným pravidlom v obývačkách uniformných panelákových džunglí. Postavenie žien v domácnosti bolo vtedy silne konzervatívne stereotypné.
Ani sa nečudujem, že mnohí ľudia na Slovensku považujú MDŽ za sprofanovaný sviatok s trpkou príchuťou, akési déja vu socializmu. Dokonca som dostala otázku, či by sme ho nemali zrušiť. Nakoniec, po roku 1989 sme zrušili pre ženy oveľa užitočnejšie veci ako jasle a materské škôlky, bezplatnú antikoncepciu a podporu pre ich politické zastúpenie. Tak prečo nepridať aj sprofanovaný sviatok 8. marca? Veď máme svätého Valentína a Deň matiek, ženy a kvetinárstva si teda prídu na svoje aj bez MDŽ.
Tieto komerčne vytvorené sviatky sú však o niečom inom… o osobných a rodinných vzťahoch, o láske k žene a matke. Volebné právo žien ani ich pracovné podmienky nepatria do ich obsahu.
Nie, nemyslím si, že MDŽ treba zrušiť. Naopak, musíme sa vrátiť k jeho podstate a historickým súvislostiam, vrátiť mu jeho skutočný obsah – spomienku na dlhoročnú snahu žien o zrovnoprávnenie v spoločnosti, najdlhšiu revolúciu v dejinách ľudstva. Neslávil sa len v socializme. OSN 8. marec v roku 1975, v roku symbolicky venovanom ženám, vyhlásila za oficiálny medzinárodný sviatok. MDŽ si začali ženy pripomínať práve pred sto rokmi ako koordinované úsilie za zlepšenie svojich pracovných podmienok a za volebné právo. Každoročné protesty newyorských robotníčok z textilných fabrík ukazovali, že 14-hodinový pracovný čas a nevyhovujúce pracovné prostredie bez bezpečnostných opatrení vytvárali z mladých prisťahovalkýň náhradu novodobých otrokov.
Požiar v jednej z textiliek, Triangle Shirtwaist Factory, ktorý vypukol v sobotu 25. marca 1911, pripravil o život 146 mladých žien. Práve táto udalosť umocnila solidaritu v priemyselných krajinách a definitívne zaviedla tradíciu osláv MDŽ ako symbolu za zrovnoprávnenie žien.
Medzinárodný deň žien netreba zrušiť, aj keby sa to mnohým možno hodilo do konceptu. Snaha o spochybňovanie a sprofanovanie ženského hnutia, od sufražetiek cez feministky až po európsku agendu rodovej rovnosti patrí na Slovensku k novodobým tradíciám konzervativizmu. Nahradiť MDŽ Dňom matiek, namiesto historických sviatkov sláviť tie cirkevné – taktika konzervatívnych síl je jasná a čitateľná. Veď máme premiérku, tak čo tie ženské ešte chcú?
Jedna lastovička však leto nerobí a výnimka len potvrdzuje pravidlo. Rovnoprávnosť sa totiž nehodnotí podľa postavenia jednej ženy. Ani niekoľkých. Hodnotí sa podľa postavenia všetkých. MDŽ ako symbol zrovnoprávnenia žien je teda stále oprávnený. O tom môžu mnohé ženy na Slovensku rozprávať dlhé príbehy.
Nepýtajme sa na zmysel MDŽ našej premiérky ani poslankýň. Skúsme sa opýtať šičiek z Hencoviec alebo sestričiek v živoriacich zdravotníckych zariadeniach. Možnosť vyjadriť svoj názor ich asi poteší viac ako tradičný červený klinček.