Spodné prúdy Európy
V roku 480 nášho letopočtu istý rímsky úradník z Gálie na dvore burgundského kráľa vysmial jedného kresťanského kazateľa za to, že už dlho prorokuje pád Rímskej ríše, hoci stále funguje. Možno nie bez problémov, určite nie najefektívnejšie, ale prežíva. My dnes, samozrejme, vieme, že v tom čase už mala ríša večného mesta štyri roky náhrobok na cintoríne dejín.
Príbeh ilustruje dve triviálne pravdy. Dejinné zmeny prebiehajú postupne a „prelomové dátumy“ sú zväčša iba našimi barličkami, úsilím tento vývoj rozkúskovať, kategorizovať, pochopiť. A účastníci zmien preto často nezistia, že vo svete, do ktorého sa zobudili, už včerajšie pravdy neplatia.
Mytologizovaný príbeh o Rímskej ríši – politickej, civilizačnej a hospodárskej jednote kontinentu – inšpiroval integračné projekty v európskych dejinách. Ten posledný prežívame teraz. Na rozdiel od predchádzajúcich (a neúspešných) jednotu nepriniesli bodáky víťazných armád ani vôľa európskeho národa. Je integráciou „zboku“, postupným zbližovaním vybraných ekonomických sektorov krajín. Jej zakladatelia verili, že si postupne vynúti koordináciu a harmonizáciu v ďalších oblastiach ekonomiky, a v určitej chvíli sa stane nevyhnutnou politická integrácia. Kdesi v tomto procese, riadenom európskymi politikmi a „neviditeľnou rukou trhu“, mala vzniknúť európska verejnosť.
Európska integrácia prechádza krízou. Dôvod? Už tri desaťročia sa neochota či neschopnosť prijímať a rešpektovať spoločné pravidlá skrývajú za suverenitu, alebo sa racionalizujú ako všeobecne výhodná voľná súťaž. Pod tlakom krízy a vplyvom prevládajúcich ekonomických vzorov je politická elita ochotná podriadiť verejné financie prísnejším spoločným limitom. No oblasť daní či sociálnej politiky sa ponecháva „voľnej súťaži“. Skutočným výsledkom neexistujúcich či nedostatočných pravidiel je však rast nedôvery a pokles verejnej podpory integrácii. Európske spoločnosti sa uzatvárajú do seba.
Odporcov integrácie rozličnej ideologickej proveniencie môže tento vývoj tešiť. Znamená pre nich návrat k ilúzii starých dobrých národných štátov, schopných obrániť „svojich ľudí“ pred hrozbami vonkajšieho sveta, či, naopak, minimálnych, neschopných kaziť blahodarné pôsobenie neviditeľnej ruky (globálneho) trhu.
Podobne nebezpečnej ilúzii však často podliehajú jej podporovatelia: to najhoršie, čo sa vraj môže Európe stať, je že „zamrzne“ v súčasnom stave. S mnohými problémami, neefektívna, no prežívajúca. Precitnúť však môžeme na úplne inom kontinente – kde nevládnu spoločné pravidlá ani neviditeľná ruka trhu, ale zákon moci. Kontinente znovu rozdelenom na sféry vplyvu, s rastúcou intenzitou konfliktov.
Keď sa raz Maháthmu Gándhího pýtali, čo si myslí o západnej civilizácii, odpovedal: „Mohla by to byť dobrá idea.“ Teda jednotná Európa? Mohla by to byť dobrá idea. Táto parafráza nie je epitafom, ale výzvou. Alebo varovaním.