AAA klub EÚ
Vopred bolo jasné, že sa dohodou lídrov Európskej únie na summite sága permanentného eurovalu nekončí. Len čo si niečo ešte vyžaduje súhlas národných parlamentov, do hry vstupuje stranícke politikárčenie. Jedným z rizikových prípadov je Slovensko. Čo sa stane, ak náš parlament permanentný val nepodporí?
V Národnej rade prebehnú v tejto súvislosti dve hlasovania. To prvé má odblokovať proces na európskej úrovni – umožniť, aby permanentný euroval vôbec vznikol. To druhé schvaľuje slovenskú účasť v ňom.
Prvé hlasovanie by malo byť pomerne bez ťažkostí. Ak by si aj vyžiadalo ústavnú väčšinu, žiadna strana si asi nevezme na tričko potopenie celoeurópskej iniciatívy. Radičovej vláda môže pravdepodobne počítať s podporou sulíkovcov, maximálne sa môže báť odskočenia pár euroskeptických hlasov v Moste – Híd.
Mnohí zo Smeru by určite radi nechali dusiť sa vládu vo vlastnej šťave. Ak už nie hlasovaním proti, tak aspoň neúčasťou. Stranám vládnej koalície (s výnimkou KDH) majú čo vracať za ich predvolebný populizmus, keď museli Ficovi ministri rokovať o pôžičke Grécku a dočasnom eurovale.
Lenže Smer by takým postojom nič nezískal. V tom najhoršom prípade by bol katom európskeho eurovalu a to by asi zahraničným partnerom ťažko vysvetľoval.
Hlasovanie o slovenskej účasti v permanentnom garančnom mechanizme už bude komplikovanejšie. Vláde síce stačí jednoduchá väčšina, no Sulík už vyhlásil, že je proti. Ak sa k nemu pridá aj pár euroskeptikov z Mostu – Híd, všetko bude závisieť od Smeru.
Pravda, ak sa Iveta Radičová nebude chcieť spoľahnúť na podporu SNS, čo by bola asi priodvážna stávka. Smer môže vládu pritlačiť k múru a prinútiť ju, aby ho prinajmenšom brala ako rovnocenného partnera. Bude to tancovanie na hrane noža. Vábenie sirén politickej pomsty býva neodolateľné…
Čo sa stane, ak po týchto straníckych šarádach z permanentného eurovalu vypadneme? Európskym politikom pripravíme pár horúcich chvíľ a potvrdíme minuloročný dojem, že sme nespoľahlivý partner. Ale to je menšia časť problému.
Nie sme jediným štátom, kde môžu vzniknúť problémy. Fínske výhrady sú známe, rovnako neistá situácia v Nemecku. Lenže neochota bohatých krajín deliť sa o riziká pramení najmä z toho, že sa o ne majú deliť s „chudobnými“.
Elitou eurozóny sú „AAA krajiny“ – štáty s najlepším ratingom. V žiadnej z nich si zodpovední lídri nemyslia, že dokážu prežiť nepokojné časy osamote. Už menej sú si však istí, že chcú cez ne plávať s príťažou nestabilných, nekonkurencieschopných či chudobnejších štátov európskej periférie.
Ak pokus o hlbšiu integráciu EÚ, resp. eurozóny nevyjde, o to viac ak ho zabrzdí niektorá z periférnych krajín, centrálne členské štáty sa zariadia inak. Nebude to zánik únie. Len vznik klubu vyvolených, určený pre konkurencieschopné, inovatívne, silné ekonomiky, ktoré sa rady podelia o riziká. Zväzky s tými ďalšími – a ochota pomáhať im – oslabnú. Stavíme sa, či nám niekto pošle pozvánku do AAA klubu EÚ?