Budovateľ Jožko Mrkvička
Jožko Mrkvička bol úspešný podnikateľ. Firme sa darilo, rozrastala sa a keďže v prenajatých priestoroch mu začalo byť pritesno, rozhodol sa, že si požičia z banky peniaze a postaví si vlastnú modernú halu.
Vyhliadol si pľac, pozrel územný plán a keď ho aj starosta ubezpečil, že pozemok je na výstavbu vhodný a že nebude mať s tým žiadne starosti, kúpil ho. Dal urobiť projekt a začal vybavovať povolenia. Všetko šlo ako po masle, len to maslo bolo také, no – slovenské. Všetko sa dá, ale všade treba niečo dať – samozrejme pomimo a bez papiera. Tu desať-, tam päťtisíc.
Zo začiatku Mrkvička aj dával, ale keď suma neustále narastala, zaťal sa. Zrazu to nešlo, zrazu boli problémy… Úroky z požičaných peňazí banke musel platiť, ale stavba nie a nie začať. Nuž nahneval sa zúfalý Mrkvička, pozemok oplotil a dal do novín inzerát: ,,Prenajmem za 1 euro pozemok na výstavbu rómskej osady.”
Hneď na druhý deň večer na oplotenom pozemku stála krásna rómska osada a v nej 20 rodín s deťmi. Všetko šlo viac-menej ako po masle a bez povolenia. Starosta žiadal, vyhrážal sa, vypisoval listy, no osada stála ďalej a utešene sa rozrastala. Nedať bielemu povolenia na výstavbu, to sa dá, ale skús zrušiť nelegálne postavenú rómsku osadu – to už je rasizmus.
Ľudia začali byť nespokojní, až to v dedine začalo vrieť. Starostova manželka prestala mužovi variť a odoprela mu aj ďalšie vymoženosti manželského spolužitia. A tak sa voľky-nevoľky vybral za Mrkvičkom a sľúbil mu pred ostatnými, že všetky povolenia budú také, ako majú byť, len nech zruší tú nešťastnú osadu na svojom pozemku.
Starosta vrátil Jožkovi všetky vynútené úplatky aj s úrokmi, plus odškodné za zmarený zisk a Mrkvička zase zrušil nájomnú zmluvu na výstavbu. Zmluvu sa zrušiť podarilo, osadu už nie, ale to nie je podstatné. Podstatné je, že odvtedy žili všetci šťastne v zhode a porozumení, pokiaľ nepomreli.