Odchádzanie
Človek by sa mohol domnievať, že umenie už vôbec nezasahuje do politiky. Aspoň nie v takej miere ako politika do umenia (čo sa u nás týka predovšetkým sôch).
Človek by sa mohol domnievať, že umenie už vôbec nezasahuje do politiky. Aspoň nie v takej miere ako politika do umenia (čo sa u nás týka predovšetkým sôch). Opak je však pravda. Najmä ak zvážime, do akej miery slovenskú politickú scénu v súčasnosti ovplyvňuje posledná divadelná hra českého dramatika Václava Havla Odchádzanie. Vôbec nechcem tvrdiť, že by ju všetci poznali, no na slovenskú politiku zapôsobila inšpiratívne samotným názvom. „Odchádzanie je v politike niečo úplne nové a celkom slovenské, všakže?“ spýtal som sa sympatizanta oboch vládnych kresťanských hnutí. Číta veľa denníkov a časopisov, a teda vie o politike viac ako iní.
Nasvedčuje tomu tiež to, že aj pri celkom jednoduchých politických otázkach sa mu tvár mimovoľne a prudko zmŕšťuje ako Štefanovi Hríbovi v televíznej relácii Pod lampou. „To určite nie! Odchádzanie je dnes celkom štandardný politický prostriedok. Slovenskou špecialitou však je, že odchádzanie politika nie je náhle a dovŕšené, ako napríklad na konci volebného obdobia, ale je takpovediac diverzifikované a postupné. Všimnite si na slovenskej politickej scéne napríklad odlišnosť odchádzania, ktoré je v hre kvôli Trnkovi, a odchádzania, ktoré bolo ohlásené kvôli Mikulčíkovi. No napriek tomu na seba vnútorne nadväzujú. A predstavujú mimoriadne silný výraz politickej vôle a ducha. V oboch prípadoch totiž ide o mimoriadne účinný politický nástroj. Pôsobí dobre aj na bežného občana, pretože ak takýmto spôsobom postupne "odchádzajúci“ a všeobecne obľúbený politik potom raz naozaj odíde, nebude voličovi za ním až tak veľmi smutno."
Nadchlo ma to: „To je nesmierne zaujímavé. Politikova hrozba odchodu naozaj takto mocne pôsobí. Politik povie – Ja odídem! – a o chvíľu je všetko zase v ažurite. Myslíte si, že takéto typicky slovenské politické "odchádzanie“ možno uplatniť aj v slovenskej zahraničnej politike?"
„Nepochybne! Napríklad na juhu v zahraničí je také hnutie, že: Fidesz. Viete, vedie ho Viktor Orbán.“ Pozrel na mňa vyčítavo, lebo som nevedel zakryť, že o tom nič neviem. Koniec koncov ja ani nie som minister zahraničia, ktorý to vie zakryť celkom dobre. „No a toto hnutie teraz presadilo takú silnú ústavu, že platí aj v okolitých štátoch, teda aj u nás. V tejto ústave aj v politike Fideszu je všetko postavené tak, aby Fidesz v politike zotrval! V princípe svojho politického "odchádzania“ však naša vláda urobila voči susedom úžasný kontrapunkt. Veď je to vlastne aj to jediné, čo v tomto smere urobila. Ak sa nad tým v Budapešti zamyslia, určite im napadne mnoho myšlienok!" „Myslíte, že tento princíp "odchádzania“ sa uplatní aj v politológii? Je to veda o politike, veď z nej politici čerpajú svoje názory?" Pozrel sa na mňa vyslovene pohŕdavo: „Ale, prosím vás! Čo vás nemá? Politici predsa nemôžu vychádzať z politológie! Veď by si nerozumeli!“ „A čím sa teda inšpirujú? Z čoho vychádzajú?“ nedalo mi. „Normálne. Ako vždy. Z privatizácie.“