Ohňostroj márnosti
Takú pôsobivú reklamnú kampaň nemal Západ ešte nikdy. Kráľovskú svadbu v Londýne a blahorečenie pápeža vo Vatikáne videlo cez víkend niekoľko miliárd ľudí. Zázraky a rozprávkové šťastie, na ktoré má naša civilizácia patent, sú populárnejšie ako všetky športové zápasy a vojny v priamom prenose.
Svadba princa Williama z rasy anglických drakobijcov – ako nazvala mladých dezorientovaných aristokratov filozofka Hanna Arendtová – s Kate má svetu okrem iného dokázať, že „britská monarchia je moderná“. Komentátori, ktorých televízne stanice poňali svadbu ako telenovelu v priamom prenose, nástojčivo vysvetľovali, že byť moderným znamená ísť si nakúpiť do Tesca v Chelsey, ako to robí Kate, alebo urobiť si v Buckinghamskom paláci žúrku s futbalistami a uplakaným Eltonom Johnom.
Otázka modernosti britskej monarchie však nesúvisí s tým, či princ Charles používa na nákupoch recyklované igelitové tašky, ale s jej legitimitou. No a monarchia, ktorá si svoje právo na krajinu odvodzuje od Božej vôle, modernou nebude, ani keby sa 85-ročná suverénka pohybovala iba vďaka slnečným kolektorom, delikátne naištalovaným v klobúku od nebohého Alexa McQueena. V piatok sme svetu ukázali, že kráľovské uniformy, gotické katedrály a láska sa stali pevnou súčasťou spoločnosti Spektáklu, ktorá vyvrhuje zvyšky svojho pôvodného obsahu ako toxickú lávu zdanlivosti.
Zázraky zaručene existujú. Za jeden sa stanete blahorečeným, za dva svätým a za tri, to si už ani nedokážeme predstaviť.
Karneval dorazil z Londýna do Vatikánu. Prinášal mediálnu spásu a ochranu spoločnosti pred úzkosťou z každodennosti. Kto si dnes spomenie, že Karol Wojtyla odmietal diskusiu o celibáte, ordinácii žien a v čase vrcholiacej pandémie AIDS viedol kampaň proti používaniu prezervatívov?
Zbytočne sa budeme detinsky prejedať duchovným fastfoodom podávaným vo Vatikáne, ak si nezodpovieme otázku, prečo pápeži kryli pedofilného Marciala Maciela Degollada, zakladateľa organizácie Kristovi legionári, a desiatky ďalších cirkevných predstaviteľov, ktorých správanie viedlo k strate dôvery voči Vatikánu. A tú sa nepodarí obnoviť ani pohanským uctievaním ampuliek s „pravou pápežovou krvou“, ktoré iba prehlbuje obavy veľkej časti verejnosti v schopnosti Vatikánu ako-tak vnímať súčasnú spoločnosť.
Na obnovenie dôvery v politické inštitúcie Západu, ktoré sú ešte stále legitímnejšie ako pokútne náboženské alebo revolučné experimenty v iných častiach planéty, nestačí ukázať Westminsterské opátstvo a prehliadku európskej génokracie.
A vybrať Jána Pavla II. z hrobu, aby si mohli skauti urobiť fotografie a katolícke rodiny s jedenástimi deťmi pekný výlet, nie je najlepším spôsobom ukázať svetu, že napriek všetkému tragickému, čo Západ vynašiel, sme ešte stále schopní priniesť aj v duchovnej oblasti inšpirujúce momenty. Lebo v opačnom prípade sme sa uplynulý víkend stali komparzistami v spote na starú Európu s peknými kostolmi a dobrým jedlom, ktorú už dnes ponúkajú ázijské cestovné kancelárie ako jedinečnú historickú rezerváciu. S naozajstnými ľuďmi.