Piata symfónia
Vlny eurosklerózy tu boli aj v minulosti. Ešte nikdy však nenašli jednotnú Európu takú vnútorne rôznorodú – a súčasne stojacu pred takými veľkými výzvami.
Hovorí sa, že existuje zaručene zlý spôsob, ako sa pokúsiť prekonať priepasť – malými, opatrnými krokmi. No únia by to možno uhrala. Koniec koncov presne takou stratégiou dospela k súčasnej miere integrácie. Problémom však ostáva, že zatiaľ čo vlády hlásajú na európskej úrovni potrebu kráčať vpred – hoci aj opatrne a pomaly – na domácom fronte sa hýbu presne opačným smerom.
V poslednom čase prišli členské štáty s niekoľkými iniciatívami, ktoré ohrozujú piliere integrácie. Taliansko prijalo opatrenia, ktoré majú zabrániť prebratiu domácich firiem zahraničnými vlastníkmi (alebo to aspoň sťažiť). A zahraničím je Čína, USA, Holandsko, Francúzsko, Slovensko… Počuli ste už o jednotnom európskom trhu?
Ani sme sa nestačili tešiť z konca prechodných obmedzení voľného pohybu pracovnej sily, ktoré proti postkomunistickým „novým členom“ uplatňovali niektorí „starí členovia“ až do poslednej možnej chvíle (rozumej – 1. mája 2011) a už sa objavila správa o tzv. holandskom zákone. Ten by mal umožniť zobrať právo pobytu v štáte občanovi z inej krajiny, ak nemá prácu viac ako tri mesiace.
Nespomenúť nemožno ani taliansko-francúzsky návrh na revíziu Schengenskej zmluvy, ktorá by v podstate viedla k znovuzavedeniu hraničných kontrol. Symbol úspechu európskej integrácie – odstránenie hraníc, o ktoré sa kedysi viedli vojny – sa stane potichu minulosťou.
No a nakoniec je tu osud eurozóny. Front „non plus ultra“, na ktorom sa rozhoduje o budúcnosti európskej integrácie. Spoločná mena je najambicióznejším spoločným projektom a je ilúziou myslieť si, že jej pád by neohrozil celú úniu. Šesťdesiatjeden rokov po vyhlásení, ktoré stálo pri zrode dnešnej EÚ, sú základné piliere integrácie otrasené.
Tieto problémy majú spoločného menovateľa: nedokončenú integráciu. Menová únia je vnútorne krehká, pretože vznikla bez fiškálnej a politickej. Krajiny Schengenu zrušili vnútorné hranice, no v tvorbe spoločnej imigračnej a azylovej politiky ďaleko nepokročili. O zjednocovaní v sociálnej a pracovnoprávnej oblasti ani netreba hovoriť…
Spoločná Európa si musí vybrať medzi dvoma cestami. Prvá vedie k omnoho jednotnejšej, politickej únii. Či už to nazveme európskou federáciou, alebo nie, bude to znamenať silnejšie spoločné pravidlá a inštitúcie s väčšími kompetenciami.
Na konci druhej cesty je užší celok ekonomicky úspešnejších a navzájom si viac podobných štátov, obkolesený menej integrovanou perifériou. Ak sa odmietne rozhodnúť a bude si nahovárať, že všetko môže ísť po starom, bude to znamenať iba tichú akceptáciu druhého scenára.
Blíži sa deviaty máj. Deň Európy. Na niektorých oficiálnych podujatiach sa bude hrať záverečná časť Deviatej Beethovenovej symfónie, Óda na radosť. Koridormi európskej politiky však znejú tóny symfónie s nižším poradovým číslom. Piatej. Osudovej.